Ťažisko svetovej pozornosti sa upína k Temži. Nemenší presah na budúcnosť Európy však „sľubujú“ aj udalosti v Paríži, ktorá zažíva najdivokejšiu vlnu spoločenského protestu od roku 1968.
Zakladateľka žltých viest: Nemôžeme stráviť zvyšok života na ulici Čítajte Po predohre, keď prezidenta urobili z Macrona hybné sily rovnakej genézy, sa zrazu tri štvrtiny Francúzov proti nemu otočili. To sú všetci tí, ktorí – hovoria prieskumy – podporujú tzv. žlté vesty.
Samozrejme, na kruhových objazdoch a inde, odkiaľ vydierajú a hrozia, je „žltých“ podstatne menej (asi o dve nuly), ale stále dosť, aby vyšachovali Macrona až k televíznemu pokániu.
Viac Francúzov než pozeralo finále futbalových MS (!!) sa takto stalo očitými svedkami, ako Macron zhasol čoby reformátor Francúzska aj – ako sa zastrájal – Európy.
Debaty, či mal sľúbiť ešte viac než sto eur k minimálnej mzde, zrušenie dane na benzín a naftu (ktorá protesty odštartovala), alebo čosi iného, sa vedú a budú viesť dlho, odkláňajú však pozornosť od podstatnejšieho.
Čiže pomýlenej stratégie popola na hlavu, ktorý si nasypal. Odhliadnuc od arogancie, čo nie je obsah, ale forma, všetky opatrenia, o ktoré sa protesty obtreli, Macron či explicitne – v programovom vyhlásení – či latentnejšie sľúbil na začiatku mandátu.
“Dôraz na „mea culpa“, ktorý mu odporučil marketing na udobrenie historicky najnepriateľskejšej verejnej mienky, žltým stačiť nebude.
„
Isteže aj o emisnej dani sa dá viesť spor.
Pristúpiť však na jej zrušenie, a po predvedenom násilí a brutalite ešte urobiť aj pokánie, je odpískanie všetkých reforiem.
En bloc, presne (aj) tých, za ktoré Francúzi hlasovali (dostali prednosť pred Le Penovou) pred rokom.
A aj v Európe, kde z veľkolepých plánov síce presadil len maličký rozpočet eurozóny, ale tá jeho pád sleduje pozorne až do takých detailov, že už je vraj na ceste aj také čudo (dačo) ako „žlté vesty Slovensko“.
Dôraz na „mea culpa“, ktorý mu odporučil marketing na udobrenie historicky najnepriateľskejšej verejnej mienky (20 percent podpory), žltým stačiť nebude. Ničí však schopnosť prezidenta meniť (aspoň) Francúzsko.
Namiesto ekonomicko-politických reforiem, o ktoré sa tak náruživo a presvedčivo uchádzal, čaká Macrona reforma vlastnej politiky a zápas o záchranu samého seba.
Namiesto toho, aby odsúdenie násilia – čo úvodom prejavu urobil – doviedol až k logickému záveru, že bitky, rabovanie a ničenie nezakladajú nárok na sociálny dialóg, daroval žltým gangom obsahovú legitimitu.
Čím im a všetkým Francúzom priamo odkázal, že – až na tú formu – vzburou proti jeho politike vlastne konajú dobro. Účet, ktorý si u žltých týmto otvoril, bude len jeho.
