Na pomery vysokoškolského gastarbajtra zo Slovenska som mal veľmi netradičný režim. Spal som väčšinou tak do jedenástej, potom som niečo jednoduché zjedol, po ceste na metro kúpil banány za libru, dva litre vody a vyrazil som do londýnskych ulíc.
Približne do piatej som križoval ulice, navštevoval múzeá či galérie, ktoré sú v Londýne zadarmo, a potom som sa vydal za svojím večerným zápasom. Ten býval o siedmej v niektorom z londýnskych parkov, potom sme išli tak na dve pivá a domov.
V lete 2007 som v Londýne rozhodoval softbal. Konkrétne slowpitch, rekreačnú verziu tohto športu, ktorý sme na Slovensku brali niekedy až príliš vážne (alebo primálo vážne, a preto v ňom tak zaostávame za Českom). A spoznal som ten kozmopolitný Londýn.
Hosťom v ich svete
Londýn ľudí, ktorí o piatej vypadnú z úradov a stretávajú sa, aby sa aspoň trochu hýbali. Nešlo im až tak o športové výkony, ale skôr o teambuilding, o to pivo po zápase, o historky, ktoré si medzi sebou budú rozprávať. V Londýne sú takýchto ľudí tisíce, mnoho príležitostí na rozhodovanie.
Londýn miestnych a prisťahovalcov, kde sa neriešil pôvod ani prízvuk. Pri mne hrali hru: spoznaj podľa prízvuku, odkiaľ pochádzam. Mysleli, že ide o Nemca alebo Francúza, na Slovanov neboli v tejto sociálnej skupine až takí zvyknutí. Občas sa pristavil Čech so softbalovými skúsenosťami z domova, no veľmi rýchlo pochopil, že túto úroveň herne prekonáva tak o dve triedy.
Často pršalo, mnohé zápasy sa rušili, tak som musel hľadať aj iný spôsob zárobku. Umýval som riad či chystal burgery na Liverpool Station. Nazrel som do prostredia Poliakov, ktorí mi opakovali, že Angličanom nemôžem veriť, či Arabov, ktorí robili bez prestávky za minimálnu mzdu, aby poslali nejaké peniaze domov. Bangladéšanov s vtedy pre mňa zvláštnymi menami ako Nacer či Azet.