Autorka je sociologička
Kto to nepozná, nech hodí kameňom. Človek sa vyberie z kuchyne do izby a tam zistí, že nevie prečo. Prekvapene stojí uprostred miestnosti. Nič. Musí sa vrátiť naspäť na štart, aby prišiel na to, čo vlastne chce. Občas aj dvakrát.
Celé roky ma trápilo, že som nesústredená a že mi krátkodobá pamäť zlyháva už od puberty. Lebo inak vo veľkom starom byte sa človek nachodí aj bez toho.
Koho zaujíma, ako funguje ľudský mozog, aj vlastný, si však nedopraje pokoj ani deň. Pátra, číta, učí sa. Nakoniec, aj tak nás denne otravujú niektoré mnohé cudzie mozgy. Jedno aké – mimoriadne, hladké, zvrásnené, scvrknuté.
Najviac otravujú šmykľavé mozgy. To sú mozgy-tobogany, všetko sa z nich bleskovo zošmykne. A keďže od neurochirurgov vieme, že samotný mozog nebolí, nič s toboganmi nenarobia ani intelektuálne údery.
Zistila som však toto: interpretácia trasy „kuchyňa – izba – kuchyňa“ môže byť aj oslobodzujúca, a preto pôvabná.
