František Mikloško ukázal, že kandidatúru si nikým nedá vziať. Zdá sa, že on ani tak nechce byť prezidentom – skúšal dvakrát – ako si veľmi praje byť kandidátom.
Áno, bol by dôstojným prezidentom, čo mu hovoria mnohí a azda preto to vždy skúsi. No byť obľúbencom vo svojom okolí ešte neznamená, že ho na ramenách vynesú na prezidentský stolec.
Mikloško kritizuje KDH, Hlinov návrh je podľa neho nereálny Čítajte Treba sa úplne normálne zúčastniť všetkých tých otravných krokov, ktoré tomu predchádzajú. Uchádzať sa o podporu aj mimo kruhu sympatizantov, obchádzať kulturáky a prípadne prijať požehnanie strán, ktoré prinesú predsa len viac hlasov ako ústredie zväzu kresťanských seniorov na Slovensku.
To všetko, samozrejme, ak sa človek skutočne chce stať prezidentom.
Vystúpiť zo zóny, kde človeku tlieskajú, je presne to, čo Mikloško pomenoval ako „kortešačky“. Voliči majú pri nich pocit, že kandidát ťahá medové motúzy, kým kandidát sa cíti opľúvaný. Kto však toto nechce podstupovať – pravdepodobne ani Lajčákovi sa také neľúbi – ten nech robí iné.
