Po prijatí zákona o štátnom rozpočte na rok 2019 sa parlamentom niesol potlesk. Ako vždy, aj keď na to vlastne nikdy nebol dôvod. Vždy mal charakteristiku klaky, organizovaného a zaplateného nadšenia. Tlieskanie sa ozve aj po tragikomédii.
V ére samostatnosti je rozpočet po prvýkrát vyrovnaný. Štát minie toľko, ako získa. Ani táto skutočnosť však nevypovedá nič o tom, ako efektívne štát hospodári.
Štátny rozpočet naznačuje odhodlanie vlády minúť všetko do posledného centu. Znalci „rozpočtového prostredia“ hovoria o tom, že odchádzajúci minister financií si chcel postaviť pomník. Bude sa naň spomínať – na ministra i rozpočet – ako na etalón odvahy a prezieravosti.
Žiaľ, iba kašírovanej, s črtami potemkinovskej dediny.