Čo sa to stalo s našou krajinou? Jedna z najčastejších otázok uplynulého roka, ktorá zaznievala nielen od rodičov a ich rovesníkov, ale aj tých mladších, ktorí v novembri 1989 boli ešte deťmi alebo o revolúcii už iba počuli.
Máme za sebou jeden z najťažších rokov vo svojej modernej histórii. Niektorí by mohli namietať, že veď nezúri ekonomická kríza, ľudia majú prácu a nezamestnanosť, aspoň tá evidovaná, je na historickom minime, žijeme v bezpečnom a relatívne (!!!) zdravom prostredí.
Ale bolo by to v ostrom kontraste s chodbami v nemocniciach, úrovňou školstva, prieťahmi na súdoch, korupciou na katastroch či stavebných úradoch a úplatkami v podobe sociálnych balíčkov, ktoré namiesto systémových riešení vláda dáva občanom.

Záblesky zmeny už vidíme. Robert Fico sa presťahoval z Úradu vlády do poslaneckej lavice, hoci stále ostáva v Bonaparte, Marian Kočner z vily pod Slavínom do ústavu na výkon väzby a Igor Štefanov s Mariánom Janušekom rovno do výkonu trestu.
Ale v prvom rade, ľudia si opäť po rokoch uvedomili svoju skutočnú silu. Už to nie je bezmenný dav, ale uvedomelá skupina občanov, ktorí chápu, že majú právo hovoriť do vecí verejných. To precitnutie, tá kolektívna skúsenosť je najvýznamnejším výdobytkom tohto roka.
Skutočný zápas ešte len prichádza. Bude to najdôležitejší rok, presne povedané 15 mesiacov. Čaká nás troje volieb – prezidentské v marci, európske v máji a parlamentné v marci 2020, ktoré na dlhé roky definitívne určia smerovanie krajiny. A nepôjde len o trajektóriu Európska únia verzus Rusko, pôjde najmä o to, kým vlastne chceme byť.
Sebavedomí Európania, hrdí na svoju kultúru, ktorí si nepotrebujú svoje historické komplexy riešiť na menšinách akéhokoľvek typu, alebo naozaj prevážia konšpirátori posadnutí Sorosom, plní nenávisti, ktorí si svoje vlastné zlyhania kompenzujú na iných.
To precitnutie by sa preto malo presunúť z námestí a vyústiť do konkrétnych troch rozhodnutí. Tak, aby sme sa viac nemuseli pýtať, čo sa stalo s našou krajinou, ale sami určili pozitívnu odpoveď.