Autorka je europoslankyňa, pôsobí v politickej skupine Európskych konzervatívcov a reformistov a je podpredsedníčka Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť a členka výboru pre zamestnanosť a sociálne veci.
Osmičkové roky sú významné nielen pokiaľ ide o históriu Európy či Československa, ale aj pokiaľ ide o osoby so zdravotným postihnutím.
Pred desiatimi rokmi vstúpil do platnosti Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, pričom aj Slovensko sa stalo jednou z krajín, ktorá sa k nemu pripojila.
A hoci dohovor garantuje osobám so zdravotným postihnutím práva v celom širokom spektre - od inkluzívneho vzdelávania, zamestnania, cez bezbariérovosť, nezávislý život, prístup k informáciám, službám, k voľbám - situácia v jednotlivých členských štátoch vrátane Slovenska nie je vôbec ideálna.
Menej denných stacionárov
Pritom končiaci sa osmičkový rok mohol byť v napĺňaní dohovoru, a teda práv osôb so zdravotným postihnutím, prelomový, no nebude.
Dôležitá smernica o požiadavkách na prístupnosť produktov a služieb, známa aj ako Akt o prístupnosti (dostupnosť e-shopov, mobilných aplikácií, bankomatov, automatov na lístky...), ktorú schválil Európsky parlament, Rada (čiže ministri členských štátov) napokon značne okresala, a je stále otázne, aj ako dopadne parlamentom schválené prepracované nariadenie o právach cestujúcich v železničnej preprave.
Hoci dohoda na úrovni 28 členských štátoch býva niekedy náročná a veľakrát sa zúčastnení zhodnú len na úplne minimalistických štandardoch. Jednotlivé členské štáty vrátane Slovenska majú stále možnosť ísť ďalej a prijímať také zákony a politiky, aby sa život osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín zjednodušoval, aby neboli diskriminovaní, aby nežili na okraji spoločnosti vystavení chudobe.
Slovensko sa však ani na národnej úrovni tento rok nevyznamenalo. Od začiatku roku zanikli v dôsledku zmeny legislatívy viaceré denné stacionáre a neverejní poskytovatelia sociálnych služieb bijú na poplach, keďže ich existencia je dnes vážne ohrozená.
Zapojiť sa musí aj Richter
Novela zákona o finančných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia z dielne ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny prišla tento rok opäť len s kozmetickými úpravami.
Hoci zvýšenie príspevku na opatrovanie či zvýšenie ohodnotenia osobných asistentov bolo správnym krokom, ich výška je stále nepostačujúca a celková podpora osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín minimálna a nesystémová.
Minister práce nevyužil tento rok ani na prekročenie vlastného tieňa, pokiaľ ide o zákon o dlhodobej zdravotnej starostlivosti. Hoci z názvu zákona by sa mohlo zdať, že ide čisto o záležitosť rezortu zdravotníctva, opak je pravda.
