Rok, čo má Slovensko za sebou, plne zapadá do tradície „osmičkových“, ktorej nerobí žiadnu hanbu.
Naopak, drámou deja a (možnými) presahmi 2018 vyčnieva nad dvadsať predchádzajúcich, keď po podobne významný letopočet treba ísť späť až ku koncu mečiarizmu.
Vražda novinára spustila najmasovejšie občianske pohyby po novembri ´89. Zhodili vládu a vrátili politickej verejnosti ak nie úplnú, tak aspoň časť viery v možnosť slušnej demokracie aj na Slovensku, ktorá za troch Ficových vlád pomaly menila skupenstvo z reality na vzdialenú ilúziu.
Samozrejme, platí, že dokonané nie je nič. Či prebudenie prežije prelom rokov, je lotériou, ktorej jedno číslo sa bude ťahať už v prezidentskej voľbe.
Absolútnu hodnotu uplynulého roka, vrátane miery „osmičkovosti“, definitívne vystavia až parlamentné voľby 2020. Povedia záverečné slovo, či delenie politiky na doby pred a po Kuciakovi nájde aj inštitucionálnu podobu, alebo míľnik jeho obete zostane zvečnený len v dejinách a mysliach novinárskej profesie.
