Začalo sa to ako dobrá zábava - náhla víchrica nás vythla z rutiny, školy sa pozatvárali a vyľudnili nákupné centrá, keďže svetlá a pokladnice nefungovali.
Vetrisko odrezal ostrov Vancouver od pevniny, trajekty nepremávali a lietadlá, ktoré robia prevoz ponad more, zadokovali v prístavoch. Spadnutý strom krížom cez cestu nás povzbudil, aby sme sa pokúsili prejsť podeň a vyhli sa tak obchádzke.
O druhej poobede 20. decembra, keď sme dorazili domov, obloha bola zlovoľná, neprirodzenej farby – bordová a okrová. Vietor rozobral novú strechu na našej verande. Ani som sa nestíhal nahnevať – ocitli sme sa totiž uprostred dramatického poveternostného úkazu a tak som menej myslel na majetok a usiloval sa len dostať nás do bezpečia.
Ráno – pol milióna ľudí zostalo bez elektriny – sa následky víchrice naplno prejavili.
50- až 60-metrové smreky povytŕhalo z koreňov, jeden skončil na streche domu môjho kolegu. Náš plot bol pováľaný, vstupné vráta vyvalené. Kúsky z tisícok stromov boli porozhadzované vôkol, vetvy a ihličie pokrývali chodníky aj asfalt.
Ľudia venčiaci psov či len tak na prechádzke hovorili všetci to isté: odkedy tu bývam, jakživ tu takáto víchrica nebola.
