Autorka pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV
Matky a kamionisti / Ivana Dobrakovová / Marenčin PT 2018
Najnovší literárny počin Ivany Dobrakovovej Matky a kamionisti by sa pokojne dal premenovať na „Päť rozhnevaných žien“. Na prvý pohľad by sa mohlo súčasnému čitateľovi, ktorý je ako-tak oboznámený s predošlou tvorbou autorky, zdať, že sa Dobrakovová zotrvačne točí v identickom kruhu – téma intímnych rodinných či ľúbostných vzťahov v jej debute Prvá smrť v rodine (2009), problematizácia materstva v zbierke poviedok Toxo (2013), otázka šialenstva a „normálnosti“ v románe Bellevue (2010).
Na druhý pohľad sa však práve jej aktuálny titul zdá byť prirodzenou súčasťou z hľadiska súčasného širšieho kultúrneho meradla.
Ostré objekty
Dobrakovovej próza pozostáva z piatich príbehov – dvoch Talianok a troch Sloveniek.
Svetlana sa spomínaním vracia do svojho detstva, ktoré bolo silno poznačené nefunkčným manželstvom, resp. až totálnym odcudzením matky a otca – či už fyzickým (život matky v Bratislave a otca „na maďaroch“) alebo psychickým (čoraz sa zhoršujúci mentálny stav rodiča končiaceho v blázinci).
Ivana poberajúca invalidný dôchodok žije s extrémne starostlivou matkou. Jej každodenné aktuálne prežívanie (starostlivosť o izbové rastliny, maľovanie malých figúrok) sa prekrýva s bolestným rozpomínaním na školské časy, keď väčšinu času trávila v stajniach s koňmi.
Olívia, učiteľka angličtiny na gymnáziu, prežíva rozpad svojho manželstva.
Lara (na materskej dovolenke s dvoma synmi) sa zase nachádza v štádiu, keď je jej postoj k partnerovi a „manželskej inštitúcii“ absolútne laxný.
Študentka Veronika blúdi po sociálnych sieťach. Na francúzskom čete spoznáva neznámych mužov, s ktorými nadobúda nezáväzné virtuálne partnerstvá.
Prózy sú tak písané z rôznych perspektív hrdiniek cez polohu (ex)manželky, matky či dcéry, čím kniha a jej príbehy nie sú pomyselne zaseknuté len v jednom hľadisku.
Tiché protesty
Pokiaľ by sme mali nájsť dominantný moment, ktorý by mohol zastrešiť Dobrakovovej poviedky v knihe Matky a kamionisti, bolo by to isté tiché narúšanie spoločenského dekóru, s čím úzko súvisí aj ambícia stvárniť to, čo sa deje „pod povrchom“.
