Autor je odborársky funkciár
Aj napriek faktu, že pri televíznej šou Najväčší Slovák nejde o objektívne posúdenie nominovaných, rozpútala sa v médiách hystéria. Intelektuálna nadradenosť niektorých komentátorov a historikov by bola miestami na smiech, ak by nebola skôr smutná.
Vo finále ankety Najväčší Slovák sú Dubček, Husák i Hlinka Čítajte Ako sa hovorí, ak nejde o život, tak o nič nejde. Túto ľudovú múdrosť by si mali viackrát prečítať najmä tí, ktorým prekáža nominácia komunistických funkcionárov a zbojníka.
Chápem, že postup týchto osobností do ďalšieho kola môže niekomu prekážať a nemusí sa s tým stotožňovať, problém vidím inde.
Otázkou je, či sme ako spoločnosť dospeli k tomu, aby sme vedeli o historických postavách dokázali diskutovať bez emócií, čo je, samozrejme, ťažké, ale potrebné. Históriu zmeniť nevieme, ale vieme zmeniť seba tak, aby sme viac chápali a menej nenávideli.
Právoplatne odsúdení
Pri Husákovi sa ako hlavné argumenty proti spomínajú normalizácia a prevrat v roku 1948, čo je samozrejme oprávnená kritika tohto komunistického politika, na druhej strane málokto spomenie jeho činnosť počas SNP, jeho odvahu vzdorovať mučiteľom počas čistiek v päťdesiatych rokoch, prípadne zásluhy za federalizáciu ČSSR.
Áno, Husák bol kontroverzný a nikto neočakáva, že ho budeme ako spoločnosť považovať za svätca.
Podobná kritika sa zniesla na postavu Jánošíka hlavne z toho dôvodu, že to bol právoplatne odsúdený zločinec. Ak by malo byť právoplatne odsúdenie niekoho jediným a zásadným kritériom, tak by sme z našej, ale i celosvetovej historiografie museli vymazať množstvo osôb.
