Aj keď rok to bude poriadne nabitý, jeden z jeho kritických míľnikov sme už včera minuli. Listina kandidátov na posty ústavných sudcov, ktorá mala uzávierku 7. januára, vyzerá hrozivo najmä zápisom Roberta Fica (po uzávierke textu), ktorá je na zvláštne pojednanie. I bez tejto – z hľadiska nižšie spomenutých princípov škandalóznej – kandidatúry však zoznam nabáda na niekoľko rýchlych konzekvencií.
Zlým znamením je už na prvé čítanie skutočnosť, že väčšina uchádzačov je takpovediac slepá škvrna na mape ústavnoprávnej debaty a tvorby. Naopak, iba zopár mien je takých, ktorých odbornú zdatnosť netreba naháňať po vyhľadávačoch či vyhlasovať po nej celoštátne pátranie. A je takto pekný paradox, že najvyhrotenejšie debaty sa povedú – samozrejme, okrem Fica – práve o dvoch s jasnou stopou na ústavnoprávnom poli.
U Radoslava Procházku bolo všetko povedané, keď kandidoval do nadnárodnej ustanovizne. Proti doslova jednomyseľnej zhode, že odborne – s malým zveličením – mu rovného niet, stoja pochybnosti o jeho morálno-etickej kvalite. Boli (a sú) až natoľko, zdá sa, podložené, že ho pripravili o miesto na európskom súde.
