Autor je lekár a vedec
Podpora vedy na Slovensku je mizerná. Dlhodobo sa o tom vie, čísla sú jasné. Ale takmer nikto to ani nerieši. Jediné, čo je ešte horšie ako podpora, je zrejme efektivita slovenskej vedy. Tú si systematicky sami ani veľmi nehodnotíme. Radšej. Alebo viete, koľko peňazí stojí jedna kvalitná publikácia zo Slovenska?
Aspoň tie publikačné prehľady robia iní. Napríklad Nature Index, ktorý sleduje skutočne kvalitné časopisy a za rok 2017/18 tam je napríklad vo vedách o živej prírode celkovo deväť článkov, v ktorých aspoň jeden autor mal slovenskú afiliáciu.
Deväť kusov, nie deväť tisíc....
Z plejády výskumných skupín, ktoré riešia čokoľvek, čo spadá pod prírodné vedy od botaniky po molekulárnu biológiu, či celý biomedicínsky výskum, si svet ročne všimne deväť článkov so slovenskou účasťou. Tisíce a tisíce ďalších si tak veľa vedcov nevšimne, lebo sú publikované v horších, menej sledovaných a citovaných časopisoch.
Vzorce a indexy
Možno debatovať, či je výber časopisov v tomto indexe dobrý. Možno je lepšie sledovať citácie, a teda využitie článkov ako to, kde boli publikované. V akademickom svete o tom aj neustále debatujeme, vymýšľame kritériá, vzorce a indexy, no zároveň sa zhodneme na tom, že scientometria nie je ideálna, a tak na kariérne postupy a hodnotenia grantov napokon využívame subjektívne hodnotenia. Potiaľ je všetko v poriadku. Robí to tak celý svet.
V takomto systéme je však kľúčové, kto hodnotí. Žiakov hodnotí učiteľ. Asi by nikomu nenapadlo, že by sa hodnotili sami navzájom. Alebo, že by ich hodnotili mladší spolužiaci. Ako to robiť v grantových agentúrach a pri kariérnych postupoch?
Ideálny oponent rozumie téme, je lepší, úspešnejší ako hodnotený, a nie je v konflikte záujmov. Slovensko je malé, to nie je floskula. Sme taká stredne veľká spolková krajina, podobná Sasku. Predstava, že by vedci z Drážďan hľadali oponentov len v Lipsku a naopak, je smiešna.
Na Slovensku sa o to snažíme. Z Košíc do Martina, z Bratislavy a Martina do Košíc... Samozrejme, že sa navzájom poznáme, veď celé desaťročia sa v ústavoch a na klinikách obsadenie na vedúcich postoch nemení. Mnohí sme dokonca cez nejaké koleno príbuzní.
Možno dostávame peniaze od iných zamestnávateľov, ale to neznamená, že nie sme v konflikte záujmov. Sme. Niektorí sme si viac, iní menej sympatickí. Na rozdiel od Lipska alebo Drážďan tu však takmer niet zahraničných vedcov, ktorí by aspoň teoreticky mohli byť bez väzieb. Čo s tým?
Aspoň V4
Ako iné malé krajiny aj my sme závislí od iných – môžu to byť aspoň krajiny V4, ideálne vzdialenejšie štáty EÚ alebo komerčné firmy, ktoré hodnotia vedu. Dá sa namietať, že také hodnotenie je drahé. Áno, určite je drahšie ako hodnotenie teraz. Ale tie dôsledky lacného hodnotenia...
“Efektivitu výdavkov možno zvýšiť tým, že zabránime úniku mozgov, ale mohli by sme mať aj ambicióznejšie ciele.
„
Kvalitní vedci pochopia, že keď chcú niečo dosiahnuť a zistiť, ľahšie získajú podporu v zahraničí. Paradoxne je konkurencia v zahraničí menšia, respektíve spravodlivejšia. No a tí, čo zostanú doma, budú frustrovaní alebo sa stanú súčasťou systému.
V slovenskej vede som už dlho, možno pridlho. Som súčasťou systému a som frustrovaný. Najmä, ak človek zistí, že by to vlastne išlo ľahko. Sedím v komisiách, agentúrach, diskutujem, navrhujem. No nikde sa mi nepodarilo presadiť zahraničné nezávislé hodnotenie projektov. Ani potom, čo také hodnotenie ústavov realizovala SAV.
Sám hodnotím projekty. Najprv to boli európske projekty v FP6, neskôr APVV, VEGA a i iné. A tak medzičasom kolegovia nadávajú aj na mňa. Väčšinou preto, lebo netušia, ako to hodnotenie v skutočnosti funguje. V tej ostatnej zvláštnej výzve som hodnotil jeden projekt. Jeden, lebo každý projekt hodnotí niekto iný.
Tento projekt bol dobrý, aké boli ďalšie, netuším. Ako sa z takých hodnotení dá urobiť poradie, netuším tiež.
Už som však dostal spŕšku e-mailov o tom, ako som vôbec mohol hodnotiť projekt v takej výzve. Poradí mi niekto, čo mám robiť? Či všetko zamietať a naše agentúry ignorovať? Či sa na všetko vykašľať a odísť za svojou vlastnou osobnou kariérou? Alebo zostať a bojovať s rizikom, že sa mi nič zmeniť nepodarí?
Klasik vraj povedal, že všetci odísť nemôžu.
Zadržme mozgy
Efektivitu výdavkov na vedu možno zvýšiť tým, že zabránime úniku mozgov, ale mohli by sme mať aj ambicióznejšie ciele. Slovensko má na to, aby prilákalo výborných vedcov zo zahraničia. Nemusia to byť nutne slovenskí navrátilci.
Stačí sa pozrieť do Rakúska alebo do Česka, poučiť sa a zopakovať programy, ktoré u nich viedli na to, že sa do Viedne či do Brna sťahovali celé výskumné skupiny. Máme priestory, budovy, ak sa k tomu pridá zaujímavá grantová schéma, ak sem príde kritické množstvo vedcov z vonku, vyrieši sa veľa problémov automaticky.
Mnoho z nich sa totiž udržuje bez akéhokoľvek opodstatnenia len lokálnou tradíciou. Napríklad nezmyselne prekladáme žiadosti o granty – lebo domáci oponent nevie po anglicky? Rátame fiktívne hodiny, ktoré má každý vedec k dispozícii alebo obmedzujeme počet účastí na projektoch. Kam by sme prišli, ak by lepší a usilovnejší mali viac grantov?!
Možno nemusíme nikoho lákať, stačí neodrádzať.
