Steven Levitsky, Daniel Zigblatt: Jak umírá demokracie, Prostor, Praha 2018
Povinné čítanie pre všetkých politikov - slovenských, v celej Únii a samozrejme v Spojených štátoch, kde kniha Ako zomiera demokracia harvardských profesorov Stevena Levitského a Daniela Ziblatta v roku 2018 vyšla a vzbudila mimoriadny ohlas.
Smutná diagnóza a zároveň seriózna ponuka liečby. A tiež strhujúce čítanie. Nechcete sa dožiť občianskej vojny, straty slobody alebo vlády generálov? Čítajte Levitského a Ziblatta a dajte na ich rady. Hlavne vy politici.
Ako sa potápa Titanik
„Demokracie môžu umierať nielen likvidované generálmi, ale tiež svojimi zvolenými zástupcami - prezidentmi a premiérmi, ktorí podrývajú proces, prostredníctvom ktorého sa dostali k moci. Niektorí rozložia demokraciu rýchlo, ako to v roku 1933 urobil Hitler na spálenisku Reichstagu v Nemecku. Častejšie však demokracie erodujú pomaly, v slede len ťažko pozorovateľných krokov,“ opisujú autori hlavnú tému svojej knihy.
Nazhromaždili bohatý študijný materiál - Steven Levitsky je špecialista na autoritárske systémy a Latinskú Ameriku, hlavným odborom Daniela Ziblatta je rozpad demokracie s dôrazom na Európu od 19. storočia do dneška (zvlášť medzivojnovej obdobie, keď sa dostali k moci Hitler a Mussolini).
„Mnohé z vládneho úsilia o podvracanie demokracie je legálne v tom zmysle, že ho zákonodarné zbory schvália a súdy neodmietnu,“ zhŕňajú autori svoje poznatky z celého sveta. „Možno ho dokonca vykresliť ako úsilie o vylepšenie demokracie - ako lepšie vymáhanie spravodlivosti, boj s korupciou alebo prečistenie volebného systému. Noviny stále vychádzajú, avšak sú podplácané alebo v nich vládne autocenzúra...“
Profesori z Harvardu hneď v úvode priznávajú, že hlavným dôvodom, prečo text vznikol, bolo víťazstvo Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA. A mnoho skvelých aj temných príkladov čerpajú práve z dejín americkej demokracie.
Presvedčivosť ich analýzy a sila argumentácie spočíva v logickej stavbe textu (od príznakov choroby cez opis jej prejavov až po možnosti záchrany) a bohatosti príkladov - od Lincolna po Obamu, od Chávesa po Orbána, od príkladné čilskej demokracie pred pučom po občiansku vojnu v Španielsku...
A máme v rukách tiež knihu veľmi praktickú: formuluje napríklad test, ako spoznať autoritárskeho politika, kto a ako by mal brániť demokraciu, čo by sa malo podniknúť (napríklad úplne zreformovať alebo ešte lepšie založiť úplne novú Republikánsku stranu v USA).
Vznikol text pochmúrny aj optimistický - Titanik sa potápa, ale ešte sú slušné vyhliadky na záchranu.
Príklad Dzurinda
„Potenciálni demagógovia existujú v každej demokracii a občas sa niekto z nich trafí do nálad verejnosti. V niektorých demokraciách si však politickí lídri dávajú pozor na varovné signály a podnikajú kroky k tomu, aby autoritári zostali na politickej periférii, ďaleko od centra moci... Stručne povedané, strážcami demokracie sú politické strany,“ formulujú autori jedno z kľúčových poučení.
Ako príklady krajín, kde to politické strany zvládli, uvádzajú Levitsky a Zigblatt medzivojnové Belgicko (kde sa bola schopná stredopravá Katolícka strana spojiť s liberálmi a socialistami proti silnejúcim extrémistom) a Fínsko (kde nebezpečenstvo fašizmu pred druhou svetovou vojnou zažehnalo spojenie agrárnikov, liberálov a ľudovcov so sociálnou demokraciou).
