Autor je študent histórie na Univerzite Komenského
Môj otec bol v armáde. Často na ňu spomína, väčšinou s nostalgickým úsmevom. Rozpráva nám rôzne vojenské príbehy, o ktorých pravdivosti aj napriek ich občasnej absurdnosti nikdy nepochybujem.
Neboli to preňho práve zlaté časy, ako asi pre nikoho. Bol však mladý a zocelilo ho to – čo si aspoň on rád nahovára. Neviem, či má pravdu. Viem len, že si prežil niečo, čo som ja sám nezažil.
Minister Gajdoš pripúšťa diskusiu o povinnej vojenčine Čítajte Netrúfam si hodnotiť, aké to je, keď ste ako bezprávni otroci pod hrozbou vojenského súdu nútení robiť rôzne ponižujúce práce a ráno vstávať takmer za úsvitu, aby ste si mohli dať „príjemnú“ rozcvičku pred dňom zaplneným často nesplniteľnými úlohami.
TO neustále šikanovanie vás musí dostať, musí vo vás niečo zničiť, natrvalo zlomiť. Nepochybne vás celkom zmení.
Okrem zopár pekných spomienok na svoju mladosť ostanete navždy poznačení, možno by bolo lepšie povedať dokonca zjazvení – keď nie fyzicky, tak aspoň psychicky.
A to platí aj vtedy, ak sa do priameho boja vojaci nedostanú a celý čas strávia v kasárňach uprostred zázemia rodnej krajiny.
Niekoľko kilometrov od milujúcich matiek, ktoré si za svojimi unesenými synmi neskoro v noci môžu vyplakať oči a modlia sa, aby žiadny egocentrický diktátor niekde v zahraničí nespustil sériu nešťastných udalostí, čo by viedli k tomu nevysloviteľnému.
Len niekoľko minút cesty autobusom od všetkých tých lások, ktoré ste nemohli spoznať, lebo ste spávali opustení v barakoch. Lebo ste slúžili svojej krajine.
Švajčiari aj Rakúšania sú za
Od roku 2006, keď bola u nás na Slovensku definitívne zrušená povinná vojenská služba, sú mladí ľudia pred podobnou skúsenosťou uchránení; namiesto nich krajinu bráni profesionálna armáda.
Do jedného sú to nepochybne všetko odvážni jedinci, ktorí si dobrovoľne vybrali, že budú vo svojej práci riskovať život za slobodu ľudí, ktorých ani osobne nepoznajú. O tom, že je to záväzok hodný nekonečného rešpektu, asi nemusíme diskutovať, len ho náležite oceniť.
Existuje však ešte veľa krajín, kde mladí muži – a dokonca aj ženy – povinne podstupujú tú istú vojenskú službu, pretože musia. Niekto by mohol namietnuť, že je to obmedzenie úplne fundamentálnej slobody, ktorú by nám život vo vyspelej liberálnej demokracii mal zabezpečovať; iní povedia, že práve to je ten spôsob, ako za našu slobodu musíme zaplatiť, ak chceme, aby bola aj naďalej zachovaná.
