Udalosť týždňa
Art of the deal. Teda to, v čom je – podľa seba – najlepší na svete, predvádza Trump v Sýrii v plnej paráde. Po tom, ako Erdoganovi v decembri osobne sľúbil, že "odchádzam, Sýria je vaša" – na tomto mieste to stálo ako chybný krok –, nasledovali misie Pompea a Boltona v regióne, po ktorých už ani divá sviňa nepovie, či USA odchádzajú, alebo zostávajú.
Erdogan sa čertí na Boltona, faktom však je, že proti ponechaniu Kurdov – hrdinsky bojujúcich s IS – napospas Turkom sa zdvihli také masívne vlny odporu aj v rámci Republikánskej strany, že ako "art of the deal" vidíme jednu z typických podôb Trumpa: Časť jeho nevypočítateľnosti leží v sklone vystupovať, tváriť sa konsenzuálne vždy k tomu, autokratovi zvlášť, koho má práve na linke.
Najpravdepodobnejší výsledok sýrskeho "dealu" je takto odklad exitu na neurčito, čo je vynikajúce aj pre EÚ – počuť bolo veľmi hlasno Nemcov i Francúzov, že oni zostávajú – a na šľaktrafenie Erdogana i Putina, ktorý si už-už išiel gratulovať, že konečne prvá kauza s jasným záverom, že ovplyvňovať kampaň v prospech Trumpa sa oplatilo.
Ak sa totiž na vec pozrieme komplexne – Pobaltie, európska prítomnosť, raketová zmluva, sankcie atď. – tak Rusi s Trumpom zatiaľ skôr prerobili, ako zarobili.
Udalosť týždňa SR
Sudca Fico. Predtuchy sa naplnili, únikovú dráhu trojnásobného premiéra via Košice by mala zatarasiť neprekonateľná prekážka, ktorou je, samozrejme, prezident Kiska. Nad rámec pripomienky, že po prvom prevalení Ficovej túžby po košickom (kde nič nie je!) exite sa trúsili reči, že sú s Kiskom na nominácii dohodnutí, realite omnoho bližšia sa javí stratégia Smeru vyčkávať na novú štátnu hlavu nezvolením plnej "osemnástky" v parlamente.
Paralýza Ústavného súdu po "Mazákovom scenári" by bola neslýchanou deštrukciou, machináciou a ohnutím systému v prospech osobných záujmov. Ešte sa však uvidí, či to bude dostatočný argument pre Bugára s Hídom, aby sa na tomto komplote nezúčastnili.
Udalosť SR II
Dobroslav Trnka. Isteže, na bezúhonnosť exgenproka by nik výplatu nestavil. Audionahrávka, ako ho Kočner "motivuje" riadiť trestné kauzy podľa jeho záujmu a predstavy, je i tak jedna z najsilnejších káv na motívy slovenskej systémovej korupcie.
"Osladená" navyše indíciami o korupčných poslancoch a iných politikoch ani nie slabšia ako Gorila. Podplatný generálny prokurátor na šnúrke od gatí grázla tretej kategórie – pretože v širšom kontexte Kočner nič viac nie je – je zjavenie, ktoré vrhá krajinu späť až do čias Mečiara. Hrôza a des.
“Je až zneuctením Štefánika, keď musí "bojovať" s "osobnosťami" rangu Husák, Dubček a podobne.
„
Prezumpcia neviny sa, isteže, vzťahuje aj na exgenproka, avšak u Trnku prevažuje autorská skepsa, že v jeho kauze sa ukáže neprípadná. Odpoveď na otázku, či Kočner úniky sám organizuje (spolupracuje, vedome umožňuje), alebo NAKA vykonáva domové prehliadky vysoko profesionálne, je sama osebe vzrušujúca, k rozkladu inštitúcií a nedistribúcii spravodlivosti však nehovorí nič.
Chybný krok
Kiskova medailová derniéra. Už to tu stálo pred rokom, teraz o čosi tvrdšie. O opodstatnenosti ocenenia kohokoľvek z výberu Orgovánová, Zavacká, Kárová, Fulmek, Juráňová, Stanke, Kuciak, Hunčík, Dubovcová, Snopko, Vášáryová, si autor nedovolí pochybovať.
Zoznam je však natoľko naklonený na jednu stranu polit-ideologického spektra, že veža v Pise je šuviks. Z čoho rovno vyplýva, že dramaturg tohto predstavenia je bez nároku volať po zjednocovaní, pranierovať rozdelenie spoločnosti či politickú polarizáciu. Čiže sám vyprázdňuje rétorické chmaty a chvaty, ktoré Kiska často a rád používa.
Aj keď sa to nepíše celkom komfortne, aj na národno-socialisticko-populisticko-prednovembrovom krídle slovenského sveta – nevraviac ani o slušnom kresťansko-katolíckom – žijú ľudia, ktorým sa nedajú uprieť akési zásluhy (aj) na medailové stupne. (Mimo oceňovania majú zostať bez zľutovania jedine "osobnosti" boľševicko-fašisticko-konšpiračno-dezinformačného sveta.)
Ich ignoráciou Kiska len hĺbi zákopy a nešťastne dáva za – zdanlivú – pravdu trebárs Vladimírovi Palkovi, ktorý pracuje na nedorozumeniach z druhej strany. Celkom konkrétne popri – veľmi správne – komunistoch a extrémistoch neodporúča voliť za prezidenta ani liberála. Čo je pre Slovensko stratégia potenciálne až katastrofická a Kiska svojím výberom beží Palkovi do náručia v ústrety.