Autor je politológ
Keď sa pred vlaňajšími Vianocami roznieslo, že Spojené štáty ukončia svoju nezákonnú ozbrojenú aktivitu v Sýrii, bol to pre mnohých šok. Avízo stiahnutia dvetisíc vojakov, ktorí tam operujú, nikto veľmi nečakal.
Hoci sa oficiálne hovorí o iných pohnútkach k nespokojnosti, kritika tohto Trumpovho ťahu vyplýva v prvom rade z toho, že evakuácia okupačných útvarov znamená definitívnu porážku chradnúcej superveľmoci na sýrskom území.
Nehovoriac o pre ňu nepríjemných mocenských súvislostiach na celom Blízkom a Strednom východe.
Kurdistan nebude. Zase
K najzávažnejším mediálnym výhradám patrí opustenie jediného skutočného spojenca USA v oblasti - miestnych Kurdov. Značne početného etnika bez vlastného štátu, ale zato so starými štátotvorným ambíciami.

Predstavy o vybudovaní nezávislej kurdskej domoviny sú veru dlhoročné, ale napriek všetkému snaženiu márne. Ani teraz sa to nezmení.
Znovu budú hodení cez palubu, a to napriek tomu, že sa americká administratíva napokon rozhodla likvidáciu svojich posádok, ktoré v Sýrii úzko spolupracujú s marxistickými milíciami Kurdov, oddialiť.
Presné informácie o ďalšom postupe zatiaľ chýbajú, signály spoza Atlantiku sú mimoriadne zmätené a rozporné. Na misku váh zmäteného rozhodovania Bieleho domu si totiž musíme položiť aj záujmy spriazneného Izraela či ďalšieho protiiránského spojenca, Saudskej Arábie.
Hráčov, ktorí majú obavy z rozmachu vplyvu Teheránu, popredného spojenca víťaziacej asadovskej kliky.
Turci majú prednosť
Jeden z humánne znejúcich argumentov, prečo (hneď) neopustiť ľavicových povstalcov, je, že niesli hlavnú ťarchu bojov s dobre vyzbrojeným Islamským štátom (ISIS).