Nostalgia ma prepadla iba čiastočne. Svet sa mení, vždy sa menil – v roku 1800 nevedeli, čo je auto, o sto rokov neskôr, ako vyzerá lietadlo.
Aj futbal sa mení, hoci presne tak, ako vo všetkých odvetviach podstata zostáva. Človek musí túto najrozšírenejšou hru sveta milovať, alebo aspoň mať rád. Stále nastupujú proti sebe dve jedenástky a gól platí, keď lopta prejde celým objemom za bránkovú čiaru.
Slováci, hoci sa to nezdá, sú do futbalu zbláznení. Návštevnosť na ligových zápasoch, ich úroveň a mnoho ďalších ukazovateľov hovoria proti. Sú tu však aj tretie, štvrté, piate, šieste ligy, a sú tu predovšetkým deti.
Áno, máme počítačovú generáciu, skejtbordovú a ďalšie generácie. Azda pre dvestotisíc šarvancov (beriem hráčov vo veku od 6 do 20 rokov) je to skutočne iba doplnok. Áno, často prehnaný a škodlivý. Rodič a tréner musia striehnuť.
Chorváti sa nechytajú
Slovenský futbalový zväz registruje vyše štyristotisíc hráčov a hráčok, chorvátsky napríklad iba čosi nad stotisíc. Neverím, že Chorváti sú až o toľko šikovnejší, navyše vedia hrať na svetovej úrovni basketbal, hádzanú, vodné pólo. To všetko sa musia niekde naučiť. Asi tak kde? Na ulici, na dvore, v parku!
Bolo tak i u nás, čiže predsa – nostalgia. Známy československý reprezentant, neskôr i výborný tréner Ivan Hrdlička (75) zaspomínal:
„Najslávnejší slovenský futbalový klub (myslel Slovan) robil v roku 1956 výber. Organizovali sa turnaje ulíc na škvarovom štadióne za bývalou proletárskou tribúnou starého Tehelného poľa. Hlásili sme odhadom azda aj vyše tisíc. Turnaj trval takmer týždeň. Vyrastal som v Rači. Mal som šesť bratov a tri sestry. Futbal sme hrávali na ulici. Dnes je to sotva možné, každý voľný priestor je parkoviskom. Na výberový turnaj Slovana bratislavského predmestia ma angažovali zo susednej ulice z Krasnian. Zobrali ma. So mnou ďalších hráčov slávneho Slovana – napríklad bratov Zlochovcov.“
Viem, o čom hovorilo eso z bazilejského finále Pohára víťazov pohárov, ktoré prihrávalo Cvetlerovi na úvodný gól proti FC Barcelona.
Rodičia vybavili
Aj ja som to skúšal (mám 72), vyšlo mi to na tretíkrát. Hviezda, ba ani hráč áčka sa zo mňa nestal. Ibaže práve futbal kľúčovo ovplyvnil moje smerovanie k športovej žurnalistike. Ďakujem mu za to!
Hrával som za družstvo jednej časti takého sídliska stalinistickej architektúry na rohu dvoch bratislavských ulíc. Jedno ihrisko sme si urobili na udupanej hline, to druhé vymodlili po čase na nejakom výbore naši rodičia na veľkej zelenej trávnatej ploche.
Blízko sme mali štadiónik Kablovky (neskôr FC Ružinov). Dnes je z neho torzo, ktoré má zmiznúť. Ak bolo voľno, správca nás bez problémov pustil zakopať si.