Autor je politológ a hovorca ZMOS
Novela slovenskej ústavy z februára 2001 vytvorila kompletný model samosprávy. Umožnila vytvorenie vyšších územných celkov, do ktorých sa prvýkrát volilo v decembri 2001 a v tomto roku dosiahnu vek dospelosti. Diskusia o ich budúcnosti už nie je len odvážna, ale nevyhnutná.
Ústavné ukotvenie vyšších územných celkov, schválenie základných zákonov a voľby znamenali nielen splnenie predpokladov na prípravu Slovenska pre plnoprávne členstvo v Európskej únii, ale aj vytvorenie modelu, v ktorom komunál a krajská samospráva budú participovať na verejných politikách vrátane regionálneho rozvoja. Lenže nie všetky očakávania sa naplnili.
Viac moci, menšia konkurencia
Napriek tomu, že štát sa vzdal časti moci a v podobe kompetencií ju presunul na vyššie územné celky, iba minimálne sa to prejavilo v rámci činnosti politických subjektov. Presnejšie, len v niektorých regiónoch sa do volieb zapojili regionálne politické strany, ktoré však neurobili žiadne terno.
Súboj o získanie vplyvu na úrovni krajov sa odohráva výlučne medzi celoštátnymi stranami a nezávislými kandidátmi. Sme svedkami unikátu, v rámci ktorého je krajina výrazne decentralizovaná, no strany v nej pôsobia výlučne centralisticky.
Dokonca presun kompetencií a vytvorenie nového, krajského volebného trhu, strany odignorovali aj v stanovách, ktoré z hľadiska vnútornej činnosti neprispôsobili novým podmienkam. Veľmi dobre si uvedomujú, že centralistické riadenie má pre ich budúcnosť lepší prínos ako risk v podobe ôsmich lídrov s kandidátkami a konkrétnou prácou v území.
Ak si odmyslíme aplikačný problém, že samosprávne kraje boli prvé volebné obdobie napojené na štátny rozpočet, keďže fiškálna decentralizácia bola zavedená až od prvého januára 2005, ďalšie problémy sa s odstupom času ukazujú ako omnoho závažnejšie.
