Autor bol ministrom financií SR, pôsobí ako poradca ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana
Boris Kollár a Pamela Andersonová majú spoločného viac, ako by sa mohlo zdať. Pritom vôbec nemám na mysli skutočnosť, že obaja sú pre svoj životný štýl vďačným objektom záujmu menej náročných divákov a čitateľov, a teda hviezdami bulváru.
Žlté vesty vypovedali spoločenskú zmluvu Čítajte Naopak, majú veľa spoločného vo vážnej a serióznej téme, ktorou je budúcnosť kapitalizmu.
Na Slovensku, samozrejme, všetci vedia, že Boris Kollár je nielen jednou z najväčších hviezd bulváru, ale aj úspešným politikom. Sám som bol jeho volebným úspechom prekvapený, o to viac, že názov jeho strany v súvislosti s jeho životným štýlom a príbehom evokoval skôr pokus o vtip ako o serióznu politiku.
Ale mýlil som sa a ako ukazujú príklady úspechu podobných antiestablišmentových hnutí z iných krajín, je to v súčasnosti pomerne rozšírený fenomén.
Nakoniec, aj čisto štatisticky platí, že menej náročných divákov a čitateľov je viac ako tých náročných, každý má jeden hlas a ak navyše to početnejšie publikum cíti hnev, strach alebo frustráciu, tak antiestablišmentovú energiu sú najlepšie schopní využiť práve noví, „nepolitickí“ politici.
Ak boli ešte predtým aj hviezdami bulváru, tak je to len pridaná hodnota.
Môže za to kapitalizmus
A ako sa k tejto téme a Borisovi Kollárovi pritrafila Pamela Andersonová? Pamela v súčasnosti žije vo Francúzsku (kde sa presťahovala za svojím priateľom, futbalistom Adilom Ramim) a okrem toho, že je bojovníčkou za práva zvierat a legalizáciu marihuany, je aj podporovateľkou nového hnutia „žltých viest“.
Napísala blog, ktorý je vášnivou obhajobou násilných protestov žltých viest, pričom používa tak neuveriteľne naivné a nekonzistentné argumenty, že keď ho čítate, máte chuť začať veriť vtipom o blondínkach (pre prívržencov politickej korektnosti zdôrazňujem, že žartujem a nevidím rozdiel medzi inteligenciou blondínok a brunetiek, homosexuálov a heterosexuálov atď.).
Tvrdí napríklad, že sa považuje za zapálenú pacifistku a násilím pohŕda, ale tiež vie, že „keď sa protesty zvrhnú v násilie, býva na vine často štát. Štát, ktorý zlyhal, pretože ľudí nevypočul“.
