Rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým pozastavil účinnosť nezmyselných paragrafov a vykonávacích predpisov súvisiacich s povinnosťou podať priznanie, že niet čo priznať, bolo rýchle, dobré a v prospech občanov. Možno konštatovať, že poslanec Ján Budaj, ktorý návrh súdu v mene skupiny poslancov predložil, tak v plnej miere napravil to, čo aj sám hlasovaním za prijatie zákona pokazil.
Ústavný súd dospel k predbežnému záveru, že ďalším uplatňovaním uvedených noriem môže dôjsť „k ohrozeniu práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života občanov“. Nad rámec požiadavky navrhovateľov dokonca pozastavil aj uplatňovanie ďalšieho paragrafu v zákone, ktorý však bezprostredne súvisí iba s realizáciou podávania majetkových priznaní, a nie vyhlásení, ktoré vyvolali najväčší odpor verejnosti. Naopak, nepozastavil účinnosť napríklad aj § 35 zákona, ktorý umožňuje za nepodanie vyhlásenia uložiť dvetisíckorunovú pokutu.
To sú však detaily. Dôležité je, že rozhodnutie súdu odstránilo povinnosť podať do konca januára majetkové priznanie aj písomné vyhlásenie. Tí, ktorí vyhlásenie nepodali, ho teda do konca tohto mesiaca nie sú povinní podať. A tí, ktorí ho podali, musia vyčkať buď na konečný verdikt súdu, alebo novelu zákona a potom sa môžu domáhať nahradenia škody, ktorú im štát spôsobil. Rozhodnutie súdu totiž vôbec neznamená, že by sa mal zastaviť proces rýchlej novelizácie zákona, o ktorom mala vláda rokovať už v stredu. Návrh, ktorý pripravila a predložila do vlády ministerka financií, však neriešil nič. S výnimkou predĺženia termínu na podanie majetkového priznania o mesiac. Ministerka jednoducho úplne odignorovala podávania vyhlásení. Vláda odložila rokovanie na pondelok a dovtedy by malo ministerstvo pripraviť kvalitnejší návrh. Ak nie, zostane na poslancoch, aby ho upravili do rozumných medzí. Keďže tentoraz už budú pod dohľadom verejnosti, azda už nedovolia úradníkom strkať nos do toho, do čoho ich nič nie je.
