SME
Štvrtok, 25. apríl , 2019
PREČO JE ÚSTAVNÝ SÚD DÔLEŽITÝ?

Iba nezávislý Ústavný súd je garanciou právneho štátu (píše Marian Leško)

Iba nezávislý súd má zmysel.

Ústavný súd.Ústavný súd.(Zdroj: TASR)

>> Všetky informácie o ústavnom súde, o čom rozhoduje a kandidátoch.

Posledný politický väzeň, ktorý pred pádom starého režimu v novembri 1989 zomrel „vo výkone trestu“, bol disident Pavel Wonka.

Prečítajte si tiež: Čo sme za krajinu, ak nemáme deviatich statočných pre Ústavný súd?

Do väzenia sa dostal aj preto, lebo ako občan žiadal, aby vtedajší režim rešpektoval vlastnú ústavu a zriadil Ústavný súd. V čase, keď sa ho disident Wonka dožadoval, mal tento súd už osemnásť rokov existovať a fungovať.

Lenže vo vtedajšej Československej socialistickej republike nevznikol, lebo by skomplikoval režimovú tradíciu, v ktorej sa právo považovalo za výlučný nástroj vládnucej komunistickej strany ako „vedúcej sily“ spoločnosti.

Pred viac ako tridsiatimi rokmi obetoval disident svoj život aj za inštitúciu, ktorú dnes mnohí považujú ak nie za zbytočnú, tak za bezvýznamnú. Pritom ide o orgán, bez ktorého nemôže existovať žiadny demokratický a právny štát.

Mečiarovu žiadosť odmietol

Viac ako štvrťstoročná história ústavného súdnictva na Slovensku je dôkazom, že nezávislý, odborne konajúci orgán ochrany ústavnosti nie je nikým a ničím nahraditeľný. Ak si Ústavný súd plní svoje povinnosti, má zásadný vplyv na smerovanie krajiny.

Je však tiež zjavné, že svoju misiu napĺňa iba vtedy, ak rozhodnutia za súd a v mene republiky prijímajú nezávislí, odborne a mravne kvalifikovaní sudcovia. Takí, ktorí si uvedomujú plnú váhu zodpovednosti za to, že proti ich rozhodnutiu neexistuje žiadny opravný prostriedok.

Prečítajte si tiež: Najmocnejšia inštitúcia. Čo robí a ako funguje Ústavný súd

Potvrdzuje to aj doterajšia história slovenského Ústavného súdu.

Ten nemal za sebou ani dva roky pôsobenia, keď zachránil krajinu pred zvratom k autoritárstvu, aký je dnes viditeľný v Maďarsku či Poľsku. Tri dni po parlamentných voľbách v roku 1994 Vladimír Mečiar, predseda HZDS, vyhlásil, že účasť Demokratickej únie (DU) v nich považuje za „nelegitímnu“, a preto požiada Ústavný súd, aby to oficiálne potvrdil.

Vtedajší právni experti HZDS tvrdili, že súd môže nielen „zrušiť“ volebný výsledok DU, ale aj prerozdeliť hlasy, ktoré únia dostala, medzi ostatné parlamentné strany.

Keby šiesti z jedenástich vtedajších sudcov sťažnosti vyhoveli, tak vtedajšia vládna koalícia HZDS, SNS a Združenia robotníkov Slovenska by protiústavne získala v parlamente ústavnú väčšinu.

Mečiarovi by sa tak otvorila cesta k tomu, aby pretvoril republiku na svoj obraz a podobu. Maďarský príklad ukazuje, že keď dôjde k takému prelomu, návrat k právnemu štátu býva veľmi zložitý.

Pod domnienkou ústavnosti

Košický súd, ktorému predsedal Milan Čič, potom svoj zástoj opakovane potvrdil aj v desiatkach ďalších rozhodnutí.

Problém bol, že vtedy ešte nemal právomoc pozastaviť účinnosť takých zákonov, ktorých uplatňovanie mohlo spôsobiť republike škody, alebo porušiť ústavou garantované práva občanov.

Tretia Mečiarova vláda túto situáciu zneužívala a ako na bežiacom páse prijímala protiústavné zákony. Kým ich košický súd zrušil, uplynul nejaký čas a počas neho vládna koalícia stihla dokonať svoje dielo.

Typickým príkladom je zákon, ktorým koaliční poslanci preniesli ústavnú kompetenciu vlády (rozhodovať o privatizácii) na Fond národného majetku.

Dôvod bol zrejmý – na rozdiel od vlády orgány fondu rozhodovali o privatizácii za zatvorenými dverami, neskladali nikomu účty a neboli kontolovateľné. Zato presne vykonávali pokyny, ktoré dostávali od politických šéfov: Vladimíra Mečiara, Ivana Gašparoviča, Jána Slotu a Jána Ľuptáka.

Výsledkom bola divoká stranícka privatizácia, počas ktorej sa vopred určeným záujemcom rozdal majetok v hodnote vyššej ako 110 miliárd slovenských korún.

Koniec právneho štátu podľa Mečiara

V roku 2001, pri veľkej novele ústavy, jej tvorcovia (Peter Kresák, Ladislav Orosz a Ivan Šimko) preto dali Ústavnému súdu kompetenciu, aby mohol pozastaviť účinnosť právnych predpisov, „ak ich ďalším uplatňovaním môže dôjsť k ohrozeniu základných práv a slobôd, ak hrozí hospodárska škoda alebo iný nenapraviteľný následok“.

Príznačné je, že túto zmenu označil Vladimír Mečiar za „koniec právneho riadenia štátu“.

V skutočnosti novela ústavy vytvorila iba možnosť, aby nikto nemohol pod domnienkou ústavnosti prijímať a uplatňovať protiústavné zákony. Lenže na to, aby sa táto možnosť zmenila na realitu, museli podľa ducha a litery zmenenej ústavy postupovať aj sudcovia.

Treba povedať, že nie vždy sa to dialo. Typickým príkladom je zákon, ktorým si prvá vláda Roberta Fica vytvorila predpoklady, aby mohla stavať diaľnice aj na pozemkoch, ktoré ešte patrili súkromným osobám.

Každý sudca je dôležitý

Keď poslanci koalície Smeru-SD, HZDS a SNS prijali zákon o mimoriadnych opatreniach pri výstavbe diaľnic a rýchlostných ciest, občania museli platiť daň za pozemky, ktorých boli de iure vlastníkmi, hoci de facto mali na nich bagre a stavebné stroje a neskôr aj diaľnicu.

To, že sa niečo také mohlo diať, umožnil svojím postupom Milan Ľalík, podpredseda Ústavného súdu a sudca spravodajca v tejto veci.

Zákon o organizácii Ústavného súdu hovorí, že sudca spravodajca pripraví vec na predbežné rokovanie tak, aby plénum súdu mohlo rozhodnúť, či podnet prijme na ďalšie konanie.

Ak sudca spravodajca pridelenú vec plénu nepredloží, účinne tým blokuje činnosť celého súdu. Sudca spravodajca Ľalík pripravoval podklady pre plénum dlhých 22 mesiacov (!).

Počas nich výstavba prebiehala, ako keby žiadny podnet na súd neprišiel.

Potom trvalo trinásť mesiacov, kým Ústavný súd meritórne rozhodol – nálezom označil zákon za protiústavný. Ďalších päť mesiacov sa ešte čakalo na vypracovanie kompletného znenia rozhodnutia.

Celý spor sa tak skončil po 40 mesiacoch odo dňa, keď na Ústavný súd prišiel podnet na konanie. Aj tak vyzerá na Slovensku ústavnosť v praxi.

Tento prípad, tak ako aj mnohé ďalšie, poukazuje na to, aké je dôležité, kto dostane mandát, aby dvanásť rokov vykonával funkciu ústavného sudcu. Každý z trinástich sudcov má totiž možnosti a oprávnenia, aby ústavnosť chránil, ale má aj také, aby jej aj škodil.

Činnosť Ústavného súdu sa mení na nočnú moru vtedy, keď z trinástich sudcov sú siedmi takí, pre ktorých ochrana ústavnosti nie je najvyššou prioritou.

Siedmi proti šiestim

V roku 2009 prijal Ústavný súd vedený predsedníčkou Ivettou Macejkovou rozhodnutie, že zriadenie Špeciálneho súdu nebolo v súlade s ústavou republiky.

Za toto rozhodnutie hlasovali siedmi sudcovia. Prehlasovaní šiesti (Gajdošíková, Horváth, Mészáros, Luby, Orosz a Tkáčik) k rozhodnutiu väčšiny pripojili svoje odlišné stanovisko.

Odmietli tvrdenie väčšiny, že Špeciálny súd vykazuje „aj niektoré znaky mimoriadneho súdneho orgánu“. Podľa menšiny to bol súd ako každý iný, lebo bol zriadený zákonom, obsadený podľa zákona, súd nezávislý a nestranný.

Ak sedmička sudcov tvrdila, že je neprípustné, aby tu pôsobil súd, ktorý má „špecifickú personálnu pôsobnosť vo vzťahu k ústavným činiteľom a vyšším štátnym funkcionárom“, tak šestica sudcov namietala, že také súdy sú aj v Dánsku, vo Fínsku, v Nórsku, vo Francúzsku, v Grécku i Poľsku a nik tam netvrdí, že je to v rozpore s princípom právneho štátu.

K rozhodnutiu väčšiny, ako treba postupovať v prípade právoplatných, ale nevykonaných rozsudkov Špeciálneho súdu, menšina sudcov skonštatovala, že ich siedmi kolegovia prekročili svoje ústavné právomoci spôsobom, ktorý hrubo porušoval štyri články ústavy.

Fakt, že šiesti sudcovia to o väčšine na Ústavnom súde napísali, vypovedá o pomeroch, aké vládli na Ústavnom súde počas predsedníctva Ivetty Macejkovej.

Lebo toto nebol jediný prípad, kde väčšina využila svoju početnú prevahu na to, aby pretlačila rozhodnutia, voči ktorým mala odborná verejnosť zásadné výhrady.

Aj keď nik nemôže vedieť, o čom všetkom bude v budúcnosti Ústavný súd v novom zložení rozhodovať, jedno je isté už teraz: kvalita jeho rozhodnutí závisí od odbornej a morálnej kvality osôb, ktoré sa na súd dostanú.

Na začiatku bol najlepší

Je paradoxné, že Ústavný súd mal na začiatku svojho pôsobenia výrazne kvalitnejšie obsadenie, než má dnes.

V počiatočnom období ani šéfovia parlamentných strán, nieto ešte poslanci Národnej rady, ktorí volia kandidátov na ústavných sudcov, netušili, kto je kto medzi právnikmi a ani to, o aký dôležitý ústavný orgán ide, keď je situácia v krajine kritická.

Po prvom funkčnom období súdu, ktoré trvalo sedem rokov, boli zvolení sudcovia na rovnaké obdobie. Činnosť súdu utrpela tým, že príliš veľa sudcov z neho odišlo do európskych štruktúr.

Koalícia, vďaka ktorej vládol druhý Dzurindov kabinet, hrubo zanedbala svoju povinnosť, lebo celé roky nebola schopná zvoliť najskôr štyroch a potom šiestich kandidátov, aby z nich prezident mohol vymenovať dvoch či troch sudcov. Koalícia za prvou Ficou vládou sa tejto chyby nedopustila.

V roku 2006 zvolila pätnástich kandidátov (k trom už zvoleným), takže Ivan Gašparovič mohol vymenovať deviatich sudcov na dvanásťročné funkčné obdobie. Boli medzi nimi aj takí, ktorí svoj mandát vykonávali presne podľa ústavy.

Lenže ako išiel čas, poslanci vládnej väčšiny si čoraz viac dávali záležať na tom, aby za kandidátov na ústavných sudcov zvolili iba „svojich“.

Príznačné je, že prezident Andrej Kiska si vyberal z takého zoznamu kandidátov, že sa ako k lepšej možnosti priklonil k výberu Jany Laššákovej a Mojmíra Mamojku, hoci obaja boli dlhoročnými poslancami Smeru a hlasovali aj za také zákony, ktoré Ústavný súd označil za protiústavné.

Voľba kandidátov na ústavných sudcov, prezidentov výber a nové personálne zloženie Ústavného súdu je vec mimoriadnej dôležitosti. Iba nezávislý Ústavný súd dáva garanciu, že občania republiky budú žiť v právnom a demokratickom štáte.

Bývalý predseda poľského Ústavného súdu Jerzy Stepień to povedal presne: „Len Ústavný súd, ktorý je nezávislý, má zmysel. Ústavný súd, ktorý nezávislosť stratil, zmysel nemá.“

Autor je politický komentátor Trendu

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Komentáre

Inzercia - Tlačové správy

  1. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  2. Spready a poplatky pri obchodovaní
  3. Od mája sa mení definícia kilogramu
  4. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  5. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  6. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto
  7. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou
  8. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019
  9. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť
  10. Až vďaka chorobe objavila svoj talent
  1. Enviro deň v Košiciach prinesie zábavu aj osvetu
  2. Obchodník roka: Najvyššie ocenenie si šiestykrát odnáša Martinus
  3. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  4. Športový deň Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  5. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  6. Pivovar Šariš rozdá regiónu 16-tisíc eur
  7. Recenze autokamery Mio MiVue J60 WIFI - youtuber Bazim hodnotí!
  8. Od mája sa mení definícia kilogramu
  9. Spready a poplatky pri obchodovaní
  10. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  1. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019 25 457
  2. Od mája sa mení definícia kilogramu 8 333
  3. Bulharsko: Najlepšie miesta na dovolenku pri mori 6 876
  4. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto 6 527
  5. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť 5 260
  6. 7 kritických situácií na cestách. Ohrozujú každého vodiča 5 256
  7. Až vďaka chorobe objavila svoj talent 3 969
  8. Kaufland začal s predajom slovenských uhoriek bez fólie 3 643
  9. Čo robí dobrého zamestnávateľa dobrým? 2 125
  10. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou 2 005

Téma: Ústavný súd Slovenskej republiky


Článok je zaradený aj do ďalších tém Vladimír Mečiar, Mečiarove amnestie, Robert Fico

Hlavné správy zo Sme.sk

Autorská strana Michala Havrana

Hnutie päťkárov je nová európska politická sila (píše Michal Havran)

Z mizerných žiakov bez ambície sa dnes stali takmer privilegovaní influenceri.

Ilustračné foto.
Jukka Tiikkaja.
Adam Valček

Neprehliadnite tiež

Komentár Zuzany Kepplovej

Akú starobu by ste si priali?

Ani len netušíme, aký je to pocit starnúť v dnešnom svete.

Zuzana Kepplová, komentátorka denníka SME.
Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Okrem kŕčových žíl, hemoroidov a pravidelných vychádzok k lekárovi ich naozaj nič nečaká?

Až po päťdesiatke si človek uvedomuje, že staroba je tŕnistý pojem.

Šéfredaktorka SME Beata Balogová.
Komentár Petra Schutza

Pelle ide na vander

Dá sa len dúfať v osvietenie premiéra.

Peter Schutz

Bez závisti (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Fedor Vico).

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Regulácia nie je zločin. Predstavte si, aj Uber ju zvládol

Kto si trúfne zregulovať prostitúciu?

Peter Tkačenko