SME
Nedeľa, 21. apríl , 2019
AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Dostali sme sa do civilizačnej pasce (píše Michal Havran)

Zostaneme opäť sami, rozhádaní s našimi spojencami, bez plánu a peňazí.

Princ Eugen Savojský na koni nad Budapešťou. (Zdroj: ADOBE STOCK)

Autor je teológ a spisovateľ

V deväťdesiatych rokoch sa v strednej Európe objavila v súvislosti s túžbou zmocniť sa histórie, móda skúmania vlastného šľachtického pôvodu. Slovensko sa z tejto vášne po poznaní predkov vymykalo náruživosťou, snažilo sa poraziť Mináčovu tézu o plebejskom charaktere Slovákov a neskoršie historické práce mu nakoniec dali za pravdu.

Hľadanie urodzenosti

No kdesi v tomto období našla intímna identita stredoeurópskych rodín svoje nové útočisko, v novinách sa objavovali inzeráty na vypracovanie genealógií, každý druhý hypnotizér na festivaloch ezoteriky presviedčal svojich zákazníkov, že v devätnástom storočí žili na habsburskom dvore alebo pochádzali z rodín palatínov a grófov.

Túžba po aristokratických koreňoch, aj tých najskromnejších, kdesi na úrovni schudobnených zemanov zohrala od 90. rokov zásadnú emancipačnú a symbolickú úlohu v hľadaní si miesta medzi ostatnými európskymi národmi, kde mala šľachta stále špecifické postavenie.

V poľskej, maďarskej a českej politike sa objavilo niekoľko významných rodín, Lobkowitz, Schwarzenberg, Esterházy. Svojou starobilosťou a zároveň reštitučnou vitalitou dokazovali patentovaným starým európskym národom, že po páde komunistického režimu sa otvorili aj stavidlá dejín a tajné rodinné príbehy o ľavobočkoch Pálffyovcov a Thurzovcov, o prežívajúcich grófoch v panelákoch sa stali súčasťou novej spoločenskej a politickej identity regiónu.

Toto objavovanie vlastných predkov, napríklad v krajinách bývalej uhorskej koruny, kde sa šľachtické tituly nakupovali ako diplomy na vidieckych súkromných univerzitách, bolo zároveň aj spôsobom, ako vysloviť našu spolupatričnosť k dejinám c. k. monarchie a pokusom postaviť proti modelu habsburskej monarchie - najvýznamnejšieho politického stredoeurópskeho celku v dejinách -, jeho nového, suverénneho a sebavedomého pendanta v podobe V4.

Bašternákovci a von Babišovci

V túžbe po obnove urodzenosti, ktorá je v Európe stále považovaná za solídnu nositeľku kontinuity, sme nechtiac prebrali z habsburských čias nielen recepty rakúsko-uhorskej kuchyne a teplé múčniky, ale aj konzervatívne pohľady na svet.

Pretože napriek cválajúcej Sissi a Andrássymu bola habsburgovská ríša jedným z najzaostalejších foriem klerikálneho formalizmu a mafiánskeho feudalizmu, v ktorom bohatstvo krajiny ovládali vtedajší Baštrnákovia a Babišovia, no s lepšie znejúcimi menami ako Andrássy.

Dedičstvo konzervatívneho myslenia a všeobecnej civilizačnej zaostalosti, ktorú strednej Európe pripisoval už Bram Stoker, sa vďaka prevodovkám fašistickej a komunistickej diktatúry dostalo hlboko do života súčasnej spoločnosti.

Do poslednej chvíle bude mávať vlajkami, stavať jazdecké sochy a nechávať pochodovať vojakov v čipkovaných uniformách.

Stretávame sa s tým v podobe nepriateľského štátu a jeho administratívy, v pochybnom chápaní politiky, kde politici neslúžia voličom, ale naopak, a úrady vytvárajú administratívny labyrint povinností a úkonov, ktorými sa posilňuje autoritatívna lojalita k štátu.

Podobne ako Habsburgovci vnímame istú posvätnosť symbolov, sochy, vlajky, busty, pošliapané vlajky, ako na výstave v Košiciach, alebo obliate busty sú predmetom fetišizácie a nástrojom, ako kontaminovať zostávajúci verejný priestor prázdnymi ceremóniami a politickým spektáklom.

Prázdne štáty

Vo vyprázdňovaní zmyslu existencie štátov a jeho symbolov sme vo V4 porazili matku všetkého obradníctva - habsburskú monarchiu, ktorá nakoniec zahynula na svoju neschopnosť ponúknuť svojim krajinám a jej obyvateľom zmysluplný plán na prechod do dvadsiateho storočia.

Všetky po nej prichádzajúce krajiny si napriek očividnému zlyhaniu symbolického prežívania spoločenstva osvojili prázdne ceremónie, pokútne erbovníctvo a vymyslené obrady, kdesi sa pália bambusové fakle, inde sa strieľa z dela, krajiny sú obvešané vlajkami ako po nákupoch z výpredajov dejín, no uniká nám zmysel a spôsob našej regionálnej existencie.

Na základe známych okolností sme sa s naším, dnes už potvrdeným, urodzeným pôvodom, ocitli v spoločenstve starobylých štátov. Slováci už nie sú Hálovými pastiermi, ako ich videli českí turisti, poľskí umývači riadov v Londýne sa môžu hrdiť urodzenými dejinami a Česi nejako dokázali, že nie sú iba východnými Nemcami východného Nemecka.

No duch habsburskej skostnatenosti prežíva v našich spoločnostiach ako chronická neuropatia.

Vďaka blízkosti sme postavili v strede Európy novú, plebejskú verziu Habsburgovcov, prebrali sme jej ponurú metafyziku božských údelov, stredoeurópskeho "manifest destiny" v podobe Musilovho človeka bez vlastností.

Naše spoločné skutky a spôsob, akým sme sa za posledné roky začali vyhraňovať k anglosaskému vynálezu liberálnej demokracie nás v historickej analógii umiestňuje tam, kde sa c. k. monarchia ocitla po rakúsko-maďarskom vyrovnaní.

Namýšľame si, že niečo radikálne meníme, no v skutočnosti sa čoraz viac približujeme k fatálnemu okamihu rozpadu strednej Európy na šovinistické štáty v rozličných štádiách politického náboženstva, ktoré sa stanú ľahučkou korisťou ruského imperiálneho kanibalizmu.

Až do Sarajeva

Jednou z príčin našej neschopnosti byť dostatočne imúnnymi proti deštruktívnemu volaniu po osudovej sebaobete je ústup osvietenského myslenia a zdravého rozumu a chýbajúca tvorivá predstavivosť našich politikov.

Dostali sme sa do civilizačnej pasce a v prípade, že sa súčasný svet v reakcii na globalizáciu rozpadne na uzatvorené spoločenstvá viac či menej blízkych štátov, ostaneme opäť sami, rozhádaní s našimi priateľmi a spojencami, bez akejkoľvek motivácie a plánu, bez peňazí, o ktorých si Orbán myslí, že pochádzajú z podpriemerného výkonu maďarskej ekonomiky, bez ľudí, čo sa budú chcieť vysťahovať.

No do poslednej chvíle budeme mávať vlajkami, stavať jazdecké sochy a nechávať pochodovať vojakov v čipkovaných uniformách, pretože rovnako ako Habsburgovci si myslíme, že existenciu spoločnosti a štátu stačí predstierať, imitovať ju ceremóniami, čoraz menej zrozumiteľnými slovami, tváriť sa, že budúcnosť je napriek klimatickej zmene a technologickej kontrarevolúcii stále naša, že svet sa nás netýka, že my Stredoeurópania s rodinnými väzbami na rakúsku korunu budeme novou avantgardou Európy.

Až do nášho Sarajeva.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.

Chcete dostať upozornenie na najnovší článok tohto autora?
Objednajte si notifikáciu priamo na váš e-mail.
Odoberať autora na email

Hlavné správy zo Sme.sk

Po výbuchu v hoteli Shangri-la v Kolombe na Srí Lanke. Teroristi útočili ešte na ďalších siedmych miestach.

Útoky na Srí Lanke: zabíjali najmä povstalci

Ktoré boli najväčšie teroristické útoky v krajine za posledných tridsať rokov?

Útok Tamilských tigrov na vojenský konvoj v októbri 2006.
Dobová ilustrácia v tlači zachytáva smrtku, ktorá pádluje znečistenou Temžou.
Tibor Gašpar, bývalý policajný prezident.

Neprehliadnite tiež

#DOSTOSLOV

TV Tip

Krátka poviedka do sto slov.

Komentár Bena Cunninghama

Čo vyriešilo Muellerovo vyšetrovanie Trumpa

Muellerova správa toho veľa neukázala.

Ben Cunningham.
Kniha týždňa - Fórum

Román o tom, ako drzosť rozpútala vojnu

Vuillard ukazuje, že blitzkrieg bol iba zápcha pancierových vozidiel.

Komentár Petra Schutza

Moment Čaputová nebol prelud

Reč aprílového Focusu dáva na známosť, že tento moment ovplyvnil politickú krajinu.

Peter Schutz.
Stĺpček Jakuba Fila

Ficov svet je slepý a hluchý, preto chce zapchať oči a uši aj verejnosti

Smeráci nechcú vidieť obmedzovanie.

Jakub Filo.