AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Dostali sme sa do civilizačnej pasce (píše Michal Havran)

Zostaneme opäť sami, rozhádaní s našimi spojencami, bez plánu a peňazí.

Princ Eugen Savojský na koni nad Budapešťou. (Zdroj: ADOBE STOCK)

Autor je teológ a spisovateľ

V deväťdesiatych rokoch sa v strednej Európe objavila v súvislosti s túžbou zmocniť sa histórie, móda skúmania vlastného šľachtického pôvodu. Slovensko sa z tejto vášne po poznaní predkov vymykalo náruživosťou, snažilo sa poraziť Mináčovu tézu o plebejskom charaktere Slovákov a neskoršie historické práce mu nakoniec dali za pravdu.

Hľadanie urodzenosti

No kdesi v tomto období našla intímna identita stredoeurópskych rodín svoje nové útočisko, v novinách sa objavovali inzeráty na vypracovanie genealógií, každý druhý hypnotizér na festivaloch ezoteriky presviedčal svojich zákazníkov, že v devätnástom storočí žili na habsburskom dvore alebo pochádzali z rodín palatínov a grófov.

Túžba po aristokratických koreňoch, aj tých najskromnejších, kdesi na úrovni schudobnených zemanov zohrala od 90. rokov zásadnú emancipačnú a symbolickú úlohu v hľadaní si miesta medzi ostatnými európskymi národmi, kde mala šľachta stále špecifické postavenie.

V poľskej, maďarskej a českej politike sa objavilo niekoľko významných rodín, Lobkowitz, Schwarzenberg, Esterházy. Svojou starobilosťou a zároveň reštitučnou vitalitou dokazovali patentovaným starým európskym národom, že po páde komunistického režimu sa otvorili aj stavidlá dejín a tajné rodinné príbehy o ľavobočkoch Pálffyovcov a Thurzovcov, o prežívajúcich grófoch v panelákoch sa stali súčasťou novej spoločenskej a politickej identity regiónu.

Toto objavovanie vlastných predkov, napríklad v krajinách bývalej uhorskej koruny, kde sa šľachtické tituly nakupovali ako diplomy na vidieckych súkromných univerzitách, bolo zároveň aj spôsobom, ako vysloviť našu spolupatričnosť k dejinám c. k. monarchie a pokusom postaviť proti modelu habsburskej monarchie - najvýznamnejšieho politického stredoeurópskeho celku v dejinách -, jeho nového, suverénneho a sebavedomého pendanta v podobe V4.

Bašternákovci a von Babišovci

V túžbe po obnove urodzenosti, ktorá je v Európe stále považovaná za solídnu nositeľku kontinuity, sme nechtiac prebrali z habsburských čias nielen recepty rakúsko-uhorskej kuchyne a teplé múčniky, ale aj konzervatívne pohľady na svet.

Pretože napriek cválajúcej Sissi a Andrássymu bola habsburgovská ríša jedným z najzaostalejších foriem klerikálneho formalizmu a mafiánskeho feudalizmu, v ktorom bohatstvo krajiny ovládali vtedajší Baštrnákovia a Babišovia, no s lepšie znejúcimi menami ako Andrássy.

Dedičstvo konzervatívneho myslenia a všeobecnej civilizačnej zaostalosti, ktorú strednej Európe pripisoval už Bram Stoker, sa vďaka prevodovkám fašistickej a komunistickej diktatúry dostalo hlboko do života súčasnej spoločnosti.

Do poslednej chvíle bude mávať vlajkami, stavať jazdecké sochy a nechávať pochodovať vojakov v čipkovaných uniformách.

Stretávame sa s tým v podobe nepriateľského štátu a jeho administratívy, v pochybnom chápaní politiky, kde politici neslúžia voličom, ale naopak, a úrady vytvárajú administratívny labyrint povinností a úkonov, ktorými sa posilňuje autoritatívna lojalita k štátu.

Podobne ako Habsburgovci vnímame istú posvätnosť symbolov, sochy, vlajky, busty, pošliapané vlajky, ako na výstave v Košiciach, alebo obliate busty sú predmetom fetišizácie a nástrojom, ako kontaminovať zostávajúci verejný priestor prázdnymi ceremóniami a politickým spektáklom.

Prázdne štáty

Vo vyprázdňovaní zmyslu existencie štátov a jeho symbolov sme vo V4 porazili matku všetkého obradníctva - habsburskú monarchiu, ktorá nakoniec zahynula na svoju neschopnosť ponúknuť svojim krajinám a jej obyvateľom zmysluplný plán na prechod do dvadsiateho storočia.

Všetky po nej prichádzajúce krajiny si napriek očividnému zlyhaniu symbolického prežívania spoločenstva osvojili prázdne ceremónie, pokútne erbovníctvo a vymyslené obrady, kdesi sa pália bambusové fakle, inde sa strieľa z dela, krajiny sú obvešané vlajkami ako po nákupoch z výpredajov dejín, no uniká nám zmysel a spôsob našej regionálnej existencie.

Na základe známych okolností sme sa s naším, dnes už potvrdeným, urodzeným pôvodom, ocitli v spoločenstve starobylých štátov. Slováci už nie sú Hálovými pastiermi, ako ich videli českí turisti, poľskí umývači riadov v Londýne sa môžu hrdiť urodzenými dejinami a Česi nejako dokázali, že nie sú iba východnými Nemcami východného Nemecka.

No duch habsburskej skostnatenosti prežíva v našich spoločnostiach ako chronická neuropatia.

Vďaka blízkosti sme postavili v strede Európy novú, plebejskú verziu Habsburgovcov, prebrali sme jej ponurú metafyziku božských údelov, stredoeurópskeho "manifest destiny" v podobe Musilovho človeka bez vlastností.

Naše spoločné skutky a spôsob, akým sme sa za posledné roky začali vyhraňovať k anglosaskému vynálezu liberálnej demokracie nás v historickej analógii umiestňuje tam, kde sa c. k. monarchia ocitla po rakúsko-maďarskom vyrovnaní.

Namýšľame si, že niečo radikálne meníme, no v skutočnosti sa čoraz viac približujeme k fatálnemu okamihu rozpadu strednej Európy na šovinistické štáty v rozličných štádiách politického náboženstva, ktoré sa stanú ľahučkou korisťou ruského imperiálneho kanibalizmu.

Až do Sarajeva

Jednou z príčin našej neschopnosti byť dostatočne imúnnymi proti deštruktívnemu volaniu po osudovej sebaobete je ústup osvietenského myslenia a zdravého rozumu a chýbajúca tvorivá predstavivosť našich politikov.

Dostali sme sa do civilizačnej pasce a v prípade, že sa súčasný svet v reakcii na globalizáciu rozpadne na uzatvorené spoločenstvá viac či menej blízkych štátov, ostaneme opäť sami, rozhádaní s našimi priateľmi a spojencami, bez akejkoľvek motivácie a plánu, bez peňazí, o ktorých si Orbán myslí, že pochádzajú z podpriemerného výkonu maďarskej ekonomiky, bez ľudí, čo sa budú chcieť vysťahovať.

No do poslednej chvíle budeme mávať vlajkami, stavať jazdecké sochy a nechávať pochodovať vojakov v čipkovaných uniformách, pretože rovnako ako Habsburgovci si myslíme, že existenciu spoločnosti a štátu stačí predstierať, imitovať ju ceremóniami, čoraz menej zrozumiteľnými slovami, tváriť sa, že budúcnosť je napriek klimatickej zmene a technologickej kontrarevolúcii stále naša, že svet sa nás netýka, že my Stredoeurópania s rodinnými väzbami na rakúsku korunu budeme novou avantgardou Európy.

Až do nášho Sarajeva.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.

Chcete dostať upozornenie na najnovší článok tohto autora?
Objednajte si notifikáciu priamo na váš e-mail.
Odoberať autora na email

Hlavné správy zo Sme.sk

Komentár Zuzany Kepplovej

V Smere si musia vybrať palec z pusy

Nie, nebude všetko zase v poriadku, keď sa Pellegrini porozpráva s predsedom.

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Cirkus okolo sudcov a proruské hebedo (týždeň Petra Schutza)

Ako sme prežili 90. roky s Prokešom?

Komentár Petra Schutza

Pád slovenskej hrádze

Debata, že katastrofy niet, veď Ústavný súd úradoval nekompletne už v minulosti, je zavádzajúca.

Neprehliadnite tiež

AUTORSKÁ STRANA MICHAELY TERENZANI

Tento rok bude rokom upratovania

Rárohy okolo vás nie sú také vzácne, ako si myslíte.

#DOSTOSLOV

Seriál

Krátka poviedka do sto slov.

Komentár Petra Schutza

Pád slovenskej hrádze

Debata, že katastrofy niet, veď Ústavný súd úradoval nekompletne už v minulosti, je zavádzajúca.

Peter Schutz
STĹPČEK OSMELENÉ

Naše deti uniesli superhrdinovia. Ak ich chceme zachrániť, musíme bojovať

V pasci uviazli aj niektorí rodičia.

Soňa Jánošová
KOMENTÁR BENA CUNNINGHAMA

Španielska pravica sa spája s extrémom

Španielska politika ilustruje tú európsku.

Ben Cunningham.