Komentár právnika Michala Záthureckého je súčasťou série Prečo je dôležitý Ústavný súd
Už vo februári sa skončí funkčné obdobie deviatim z trinástich ústavných sudcov. Dovtedy by mali poslanci zvoliť 18 zo 40 prihlásených kandidátov, z ktorých prezident deväť nových sudcov vyberie. Dvanásť rokov budú významným spôsobom ovplyvňovať smerovanie krajiny.
Autor je právnik.
>> Všetky informácie o ústavnom súde, o čom rozhoduje a kandidátoch.
Hoci sa s činnosťou Ústavného súdu stretávame len zriedka, je Ústavný súd a jeho rozhodovacia činnosť neprávom vnímaná, že nesúvisí s naším životom.
Občas sa zmienka o ňom objaví v médiách, občas o ňom počujeme z úst televíznych moderátorov a niekedy si naň spomenieme len ako na "ten najvyšší súd", hoci práve toto pomenovanie nie je veľmi správne.
Ústavný súd je tým povestným strážcom, ktorý bdie nad našimi najzákladnejšími a najdôležitejšími princípmi, na ktorých stojí náš každodenný spoločenský, občiansky a politický život.
Práve v týchto dňoch sa Ústavný súd skloňuje o to väčšmi, že sa má zásadným spôsobom zmeniť zloženie sudcov, ktorí v rámci neho rozhodujú.
Očakávame od neho ochranu
Pred Ústavným súdom sa ocitáme vtedy, keď, spravidla štát, zasiahne do našich práv a povinností takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s právnym štátom a našimi základnými právami a slobodami, ktoré nám majú byť, alebo boli, upreté.
Najmocnejšia inštitúcia. Čo robí a ako funguje Ústavný súd Čítajte Od Ústavného súdu očakávame predovšetkým ochranu nášho pokojného života.
Žiadame, a nárokujeme si, aby sme ako občania neboli vystavení neprimeraným zásahom do tých najzrejmejších vecí nášho života.
Takou samozrejmosťou je napríklad vlastnícke právo. Považujeme za prirodzené a nespochybniteľné, že veci, hnuteľné či nehnuteľné, ktoré sme riadne nadobudli, nám patria a môžeme s nimi nakladať tak, ako to sami uznáme za vhodné.
Do pokojného užívania našich vlastníckych práv však môže zasiahnuť štát a náš majetok nám v mene vyššieho dobra (verejného záujmu) zoberie, vyvlastní.
História našej mladej krajiny nám dokazuje, že vyvlastnenie nie je výnimočnou vecou. Hovorím o vyvlastňovaní pozemkov pod stavbami strategického štátneho významu – napríklad pod diaľnicami.
Tortúra s vyvlastňovaním
Pre tých, ktorých sa vyvlastňovanie priamo nedotklo, je ťažké predstaviť si tortúru, ktorú vlastníci pozemkov pod diaľnicou, ako napríklad pod R1 pri Tekovských Nemciach, museli podstúpiť, keď sa prvýkrát dozvedeli, že cez ich pozemok povedie diaľnica.
Čo sme za krajinu, ak nemáme deviatich statočných pre Ústavný súd? Čítajte V roku 2007 bol prijatý zákon, ktorý, veľmi zjednodušene povedané, umožňoval výstavbu diaľnic na cudzích pozemkoch, ku ktorým stavebník diaľnice (Národná diaľničná spoločnosť, a. s.) nemal žiadne právo a navyše bez toho, aby ich najskôr vyvlastnil.
Zákonodarca predpokladal, že bude stačiť, ak pozemok bude vyvlastnený až tesne pred kolaudáciou diaľnice (teda tesne pred vydaním úradného povolenia diaľnicu uviesť do prevádzky a využívať) a niekoľko rokov po tom, ako sa začalo stavať.
Počas výstavby diaľnice tak vlastníci formálne pozemky vlastnili, ale nič z toho nemali – po pozemkoch jazdili bagre, robili sa výkopy a lial asfalt. Všetko legálne a bez možnosti účinnej obrany, všetko bez akéhokoľvek zadosťučinenia.
Z pohľadu zákonodarcu to bolo v poriadku – k vyvlastneniu dôjde. Raz v budúcnosti. Späť k Tekovským Nemcom.
Podpíšte alebo máte smolu
Vlastníci pozemkov pri Tekovských Nemcoch sa tak jedného dňa dozvedeli, že cez ich pozemky pôjde diaľnica. Stavebník diaľnice, spomínaná Narodná diaľničná spoločnosť, a. s., síce oslovil majiteľov pozemkov, no 7202 z nich sa odmietlo vzdať vlastníckeho práva za navrhnutých podmienok.
Návrhy na odkúpenie pozemkov boli doručované vlastníkom vo forme predvyplnených kúpnych zmlúv s inštrukciou – do 15 dní podpíšte a pošlite späť.
Po nemožnosti dosiahnuť so štátom dohodu sa vlastníci pozemkov verejnou vyhláškou dozvedeli o tom, že bolo začaté konanie o vydaní stavebného povolenia na stavbu diaľnice, ktorá má viesť cez ich pozemok. Námietky predložené do konania sú neúspešné. Lebo zákon z roku 2007. Všetko je v súlade s ním, v právnickej hantírke – lege artis.
A tak vlastníci mali pozemky. Vlastnili ich. A na pozemkoch sa veselo stavalo. Zúfalstvo. Chcete sa obrátiť na úrady? Nepomôžu vám. Chcete sa obrátiť na súd? Nepomôže vám.
Ste sám drobný hospodár s pozemkom, ktorý ste zdedili po svojich starých rodičoch. Proti vám stojí štát. Dávid a Goliáš, len s tým rozdielom, že v tomto príbehu vám prak a dobrá muška nepomôžu. Zúfalstvo.
Jediný orgán, ktorý môže v takejto situácii povedať, že zákon, podľa ktorého postupujú úrady a súdy, je protiústavný, je Ústavný súd. A to sa napokon stalo aj v prípade zákona z roku 2007.
Vždy to budú rozhodnutia zásadného významu
Každý z nás sa môže niekedy ocitnúť v situácii, keď jediným garantom našich práv a povinností bude Ústavný súd. A nikto iný. Ak sa niekedy v takejto situácii ocitnete, bude to vždy otázka zásadného významu, ako napríklad vyvlastnenia.
Rozhodnutia však budú ďaleko presahovať dosah jednotlivých prípadov - budú ovplyvňovať nás všetkých a budú pôsobiť na roky či dekády do budúcnosti.
Preto je mimoriadne dôležité mať na Ústavnom súde tých najschopnejších právnikov a právničky, ktorí sú vo svojom odbore nielen vzdelaní, ale svojím životom preukázali, že majú cit pre spravodlivosť a vedia odlíšiť záujmy štátu od záujmov, práv a slobôd občanov našej krajiny.
A preto venujme v tieto dni aspoň pár myšlienok tomu, kto by na Ústavnom súde mal byť a kto by tam nemal byť. Kto by mal bdieť nad mojimi právami a slobodami a kto by ich mal v poslednej inštancii chrániť? Kto má pevný charakter a bude mať odvahu sa postaviť zákonodarnej či výkonnej moci, ak to bude potrebné?
Autor: Michal Záthurecký
