Autor je nezávislý poslanec NR SR, bol ministrom kultúry za Smer-SD
Slovensko ako menší štát na okraji Únie má jednu teoretickú výhodu. Veľké pohyby k nám prichádzajú s oneskorením a my máme možnosť, pri pozornom sledovaní toho, čo sa deje v centre a väčších štátoch, predvídať naše budúce problémy.
To, že tak nerobíme, je jasné. Hlbšiemu pozorovaniu sa nevenujú ani tí, ktorí sú pri zdroji, čiže politici, ani médiá, nieto ešte obyčajní ľudia.
Macron oficiálne otvoril celonárodnú diskusiu Čítajte Aj o výrazných spoločenských a politických dejoch v zahraničí sa k nám dostávajú len povrchné informácie. Navyše, náš hlavný politický a mediálny prúd orientuje našu ostražitosť skôr smerom na východ.
Niežeby to, čo sa deje v Rusku, nestálo za pozornosť a určite by som nebol rád, keby sa k nám preniesli spôsoby Putinovej autoritárskej, riadenej demokracie. Ale paradoxne, ak nám hrozí odniekiaľ prenos nebezpečných populistických tendencií, ktoré sa napokon môžu skončiť aj nejakým druhom autoritárskeho vládnutia, tak je to skôr na západ od našich hraníc, kde už dlhšie v rôznych formách fungujú revoltujúce hnutia.
Práve preto by sme mali pozorne hľadieť na situáciu v Taliansku, ktoré sa už dlhšie považuje za laboratórium európskej politiky. Osobitne dôležité by pre nás bolo rozumieť v širších súvislostiach situácii v Nemecku, ku ktorému sme geopolitickou gravitáciou pripútaní takmer na večné veky.
Najaktuálnejšie sa mi dnes však javí to, čo sa odohráva vo Francúzsku, pričom o súčasnom najvýbušnejšom európskom pohybe, o protestoch žltých viest, nevieme takmer nič.
Kríza zastupiteľskej demokracie
V štátoch, ktoré som menoval (ale aj ďalších), prebiehajú rôzne druhy zápasu medzi vládnucimi elitami a ľudovými protestnými hnutiami, ktoré šikovne využívajú politickí populisti.
Príčina tohto zápasu je však spoločná a dá sa vyjadriť vetou: Zastupiteľský systém demokracie nefunguje.
