Autorka je herečka a kabaretiérka
Rozhodli sme sa, že túto zimu pôjdeme do Thajska. Bola to destinácia, ktorej som sa dlhé roky vyhýbala, lebo som mala pocit, že tam chodí už úplne každý a ja som najradšej, keď nestretnem žiadneho turistu.
Napriek tomu si hovorím, že niečo na tom musí byť, keď sa tam ľuďom tak páči. Zistíme.
Vybrali sme región Khao Lak pri Andamanskom mori, odkiaľ sme sa neskôr odtatárili aj do Mjanmarska. Predsa len som chcela Thajsko spojiť s niečím nezvyčajným.
Prileteli sme večer dorantaní po 15-hodinovej ceste, ale prvý závan teplého vlhkého vzduchu nás okamžite prebral k životu.
Môj Mari ožltol, lebo sa mu počas letu zapálil ramenný sval a prekonával neskutočnú bolesť. Napriek tomu mu žiarili oči, lebo takúto exotiku môžeš vidieť tisíckrát na fotkách, ale ten pocit, keď sa v nej ocitneš, je neprenosný.
Žiadne sklo, žiadne filtre
Ubytovali nás v roztomilej drevenej chatke, ktorá bola vsadená do kopca, jej predná časť stála na drevených pilieroch, asi sedem metrov nad morom. Sadli sme si na terasku a ocitli sme sa v lone obrovských kokosových paliem, eukalyptov, banánovníkov ako v divokej botanickej záhrade, kde sa jeden strom preplietal s druhým. A medzi ich listami svietili hviezdy a jagalo sa more.
Pozorovali sme vlny pod nami, ako narážajú na skaly. Presne po tomto sme túžili, a ani sme o tom nevedeli. Rovnako ako sme nevedeli, že práve toto je jedno zo štrnástich miest, ktoré boli zasiahnuté brutálnym tsunami 26. 12. 2004, pri ktorom zahynulo 250-tisíc ľudí.
Takmer sme nespali, lebo Mariho bolesť sa stále zhoršovala. Ráno sme ako prvé vyrazili na pohotovosť. Napriek smiešnemu dohovoru lámanou angličtinou domácich na recepcii všetko pochopili, do piatich minút tam bol taxík a viezol nás presne tam, kde sme mali byť.
