Text získal Cenu Asociácie tlačených a digitálnych médií v rámci ocenení Novinárska cena za rok 2019.
Čakala som na parkovisku pred domom. Taška zbalená na dva dni: čisté oblečenie, kniha, zubná kefka. Keď som nastúpila do auta, uľavilo sa mi. Vonku bol nepríjemný február a vyhriate auto bolo po pár minútach nehybného čakania vítaná zmena. Pozdrav, bozky na líca, otázka, či dlho čakám. Pred nami bolo niekoľko stoviek kilometrov.
Cesta príjemne plynula a všetko vyzeralo ako ideálny výlet. Rozprávali sme sa, občas smiali.
Ani jedna z nás nehovorila o tom, kam ideme a najmä o tom prečo vlastne. Ani jedna z nás asi celkom nevedela, čo sa od nás očakáva, čo máme hovoriť a ako sa správať. Ja, v tom čase niečo po dvadsiatke, ani moja staršia sestra sme na niečo podobné neboli pripravené.
V živote sa totiž len sotva pripravíte na to, ísť niekoho vidieť naposledy.
Bola to práve sestra, ktorá mi niekoľko dní predtým zatelefonovala tých pár nepríjemných viet. Rakovina pankreasu. Nič sa nedá robiť. Zostáva len pár týždňov. „Musíme sa ísť rozlúčiť,“ povedala. „Áno, musíme,“ súhlasila som, no vôbec som nevedela, čo také lúčenie sa vlastne bude znamenať.
Smrť je upokojujúca. Ale ako o nej hovoriť?
Keď sme vošli do malého bytu našich starých rodičov, nič nenaznačovalo prítomnosť umierajúceho muža. Žiadne filmové šero ani ticho, ktoré má uľahčiť odchod. V televízii bežal kvíz a z kuchyne rozvoniavala polievka. „Bude to fajn“, vravela som si. „Bude to ako normálna návšteva.“
Keď sa však vynoril z izby, pochopila som, že smrť je tu. Už je jeho súčasťou. Ukazovala sa v prepadnutej tvári, v neistej chôdzi, v očiach, ktoré som nepoznala, v pokožke, ktorá spriesvitnela. Umieranie bolo zrazu zreteľné. Tento človek tu je a zároveň nie je. Dostala som strach.
