SME

Prečo lúčenie sa so zomierajúcim nikdy nie je ako z filmu?

Zoči-voči smrti sme vždy nesvoji.

Ladislav Čemický: Na dolnej zemi (1930–1940). (Zdroj: webumenia.sk)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Text získal Cenu Asociácie tlačených a digitálnych médií v rámci ocenení Novinárska cena za rok 2019.

Čakala som na parkovisku pred domom. Taška zbalená na dva dni: čisté oblečenie, kniha, zubná kefka. Keď som nastúpila do auta, uľavilo sa mi. Vonku bol nepríjemný február a vyhriate auto bolo po pár minútach nehybného čakania vítaná zmena. Pozdrav, bozky na líca, otázka, či dlho čakám. Pred nami bolo niekoľko stoviek kilometrov.

Cesta príjemne plynula a všetko vyzeralo ako ideálny výlet. Rozprávali sme sa, občas smiali.

Ani jedna z nás nehovorila o tom, kam ideme a najmä o tom prečo vlastne. Ani jedna z nás asi celkom nevedela, čo sa od nás očakáva, čo máme hovoriť a ako sa správať. Ja, v tom čase niečo po dvadsiatke, ani moja staršia sestra sme na niečo podobné neboli pripravené.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V živote sa totiž len sotva pripravíte na to, ísť niekoho vidieť naposledy.

Bola to práve sestra, ktorá mi niekoľko dní predtým zatelefonovala tých pár nepríjemných viet. Rakovina pankreasu. Nič sa nedá robiť. Zostáva len pár týždňov. „Musíme sa ísť rozlúčiť,“ povedala. „Áno, musíme,“ súhlasila som, no vôbec som nevedela, čo také lúčenie sa vlastne bude znamenať.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Smrť je upokojujúca. Ale ako o nej hovoriť?

Keď sme vošli do malého bytu našich starých rodičov, nič nenaznačovalo prítomnosť umierajúceho muža. Žiadne filmové šero ani ticho, ktoré má uľahčiť odchod. V televízii bežal kvíz a z kuchyne rozvoniavala polievka. „Bude to fajn“, vravela som si. „Bude to ako normálna návšteva.“

Keď sa však vynoril z izby, pochopila som, že smrť je tu. Už je jeho súčasťou. Ukazovala sa v prepadnutej tvári, v neistej chôdzi, v očiach, ktoré som nepoznala, v pokožke, ktorá spriesvitnela. Umieranie bolo zrazu zreteľné. Tento človek tu je a zároveň nie je. Dostala som strach.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C5QFS na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Veľká súdna sieň Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.

Harabinove výroky nie sú pravdivé.


Vladimír Balek
Predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda odovzdáva 29. marca 2004 ratifikačné listiny o vstupe Slovenska do NATO Colinovi Powellovi, vtedajšiemu ministrovi zahraničia USA.

Blúznenie o neutralite ukazuje, že netušia, čo členstvo v NATO prinieslo.


Lucia Yar
Peter Schutz

Korunou komunikačného amoku je odvrávanie Bidenovi.


Prezidentský kandidát Ivan Korčok počas zhromaždenia v Bratislave.

Voliči v prvom kole vyslali signál, že nechcú politiku korupcie a lži.


SkryťZatvoriť reklamu