Radoslav Passia je literárny vedec a publicista, pôsobí ako šéfredaktor Knižnej revue.
Ivan Medeši: Jedenie. Preklad Maroš Volovár. Petrikovce: Valal, 2018
S menom Ivan Medeši (nar. 1982) sme sa v kontexte slovenskej literatúry mohli prvýkrát stretnúť v roku 2010, keď tomuto spisovateľovi zo srbskej Vojvodiny vyšla žánrovo pestrá Kvaśna knižka. Širšiu pozornosť však vzbudil až zbierkou šiestich poviedok Jedenie.
Vydávanie jeho kníh v preklade do slovenčiny je súčasťou širších kultúrnych aktivít „Východoslovenského združenia Valal“, ktoré sa zameriava na podporu a pestovanie regionálnej identity. Toto združenie vedie Medešiho prekladateľ Maroš Volovár.
Prečo do Srbska?
Jazykovo-kultúrna problematika spojená s Medešim je komplikovaná, pre niekoho možno až kuriózna. Táto kniha nie je príkladom bežného kultúrneho transferu, pri ktorom si prekladateľ vyberie kohosi z inonárodnej literatúry a ponúkne ho domácemu publiku. Povedané metaforicky, skôr ako zoznámením sa s cudzincom je tento prípad stretnutím so zabudnutým príbuzným.
Hoci ide o beletriu, ťažko možno Medešiho prozaický svet v úplnosti vnímať bez kultúrno-historických súvislostí, ktoré dosť explicitne objasňuje aj jedna z postáv: „Kam nás to len nohy zaniesli, nemohli aspoň do Slovinska alebo ostať na Slovensku či v Maďarsku, jebal by ho!“ (s. 17).
Spisovateľ sám seba vníma ako reprezentanta dolnozemských Rusnakov žijúcich v Srbsku. Etnonymum Rusnak sa celkom nezhoduje s jazykom, ktorým toto etnikum hovorí. Skôr než rusínčine, ako ju poznáme napríklad z východného Slovenska, je ich reč podobná zemplínskemu nárečiu v jeho archaickejšej podobe.
Týmto fenoménom sa už dávnejšie zaoberali lingvisti a pre naše potreby sa uspokojme s konštatovaním, že v prípade vojvodinských Rusnakov ide o splynutie konfesionálnej identity („ruska vira“) s etnickou identitou (Rusnaci). Rusnaci teda majú veľmi blízko najmä k slovenským grékokatolíkom.
