Milan Kopecký je prekladateľ
Pamätáte sa na ten vtip zo Simpsonovcov, keď sa Bart ocitne bez dozoru vo videopožičovni, kde za korálikovým závesom zbadá oddelenie „Filmy pre dospelých“ a keď doň vzrušene nakukne, zistí, že kategórie videokaziet v regáloch nesú názvy „Bergman“, „Truffaut“ a „Nezábavný Woody Allen“?
Tak kniha Had z Essexu je presne to isté, ibaže v opačnom garde. Navonok vysiela plejádu signálov, že je určená detskému čitateľovi, no už po niekoľkých stranách vysvitne, že má ambíciu byť závažným spoločenským románom.
Tŕňom v oku tak zostáva jej marketingový šat.
Značka sa nijako nevyhraňuje a čitateľ tápe. Keď sa k tomu pridá kvetnatá maľovaná grafika, tajomný názov či anotácia lákajúca na záhadnú obludu a príbeh lásky a priateľstva, vzniká celkový dojem variácie magického dobrodružstva zacieleného na -násťročné, ktoré skúsenejší zákazník zväčša obíde oblúkom ako žltočervené bodliaky na obálke.
Lenže to by bola chyba, lebo občas sa stane, že vydavateľstvo kúpi práva na vydarenú a vkusnú knihu, potom ju degraduje marketingom na niečo úplne iné a čitateľa k nej treba priviesť inokade.
Dal jej primalý prsteň
Román sa začína na konci roka, na konci storočia, na konci života. Core Seabornovej, jednej z hlavných postáv, zomiera manžel, politik strednej dôležitosti a muž druhoradej povahovej výbavy, ktorý neváhal na manželku vztiahnuť ruku, keď sa mu niečo nepáčilo alebo sa mu to, naopak, páčilo veľmi.
Protagonistky sa jeho smrť ktovieako nedotkne, „žiadne trúchlenie, žiadna úľava“, šťastná v manželstve síce nebola, ale zároveň mala muža rada. Netreba v tom hľadať štokholmský syndróm ani blažené martýrstvo utláčaných žien, tak to skrátka v živote býva, že veci nie sú čierno-biele, a autorka dáva sýtofarebnou prózou najavo, že predvídateľný monochromatizmus je posledné, čo jej pri písaní románu ležalo na mysli.
Prostredie kreslí s všímavosťou pouličného kameramana: „…je to smutný pohľad: mladá matka sedela na prahu dverí a závistlivo pozorovala, ako dve deti jedia lacný biely chlieb s margarínom; skupina mužov pozorovala výcvik buldoga na zápasy – pes visel za čeľuste na švihadle. Niekto odhodil výtlačok časopisu Vanity Fair, na obálke sa pokojne usmievala herečka v žltých šatách; vedľa nej v stoke bystrooký potkan pohyboval drobnými labkami.“
