Autorka je hosťujúcou profesorkou na Inštitúte humanistických štúdií vo Viedni, pôsobila ako poslankyňa maďarského parlamentu, špecializuje sa na zahraničné vzťahy.
Od začiatku januára je maďarská opozícia znovu v akcii. Obštruujú v parlamente, pouličné zhromaždenia sprevádzané farebným dymom aj nočné protesty pred budovou štátnej televízie pokračujú.
Bezpochyby tieto udalosti poukazujú na radikalizáciu opozičných skupín. No môžeme už hovoriť o novom štádiu aktivizmu proti režimu Viktora Orbána?
Opozícia žila v depresii
Maďarská opozícia bola v depresii a ich voliči sa od politiky znechutene odvrátili, keď si v minulom apríli Viktor Orbán zabezpečil tretiu ústavnú väčšinu v parlamentných voľbách.
Ich zúfalstvo bolo priam hmatateľné, keď sa po voľbách v desaťtisícoch zhromaždili voliči rozličných strán priamo pred parlamentom na Námestí Lajosa Kossutha a volali: "To my sme väčšina!"
No po volebnej porážke bolo toto zvolanie len závanom teplého vzduchu. Medzi piatimi menšími stranami, ktoré uspeli a vstúpili do parlamentu, no obsadili tam len 33 percent miest, sa začalo intenzívne obviňovanie.
Triumfujúci Viktor Orbán ohlásil sériu nových reforiem a nelenil s ďalšou centralizáciu moci. Už na prvej parlamentnej schôdzi väčšina schválila zákon zvaný Stop Soros!, ktorý kriminalizoval každého, kto by nelegálnym migrantom ponúkal pomoc.
No v októbri Európsky parlament väčšinovo schválil správu o stave právneho štátu v Maďarsku, ktorú podporila aj frakcia ľudovcov, politický domov Orbánovho Fideszu.
“Aby bolo možné vytvoriť jednotnejší protiorbánovský front, strany sa musia zredukovať. A to nebude vôbec ľahké.
„
Správa vymenúvala vážne obavy týkajúce sa fungovania konštitučného a volebného systému, vlády práva, slobody médií a zhromažďovania. Rozhodnutie spustilo článok 7, ktorý po prešetrení môže Maďarsku odňať hlasovacie práva v európskych inštitúciách.
Jeden by si myslel, že európski politici konečne nakreslili červenú čiaru, čo je ešte tolerovateľné v európskom demokratickom politickom prostredí a čo už nie. No hneď sa aj ukázal nedostatok politickej vôle, keď po tejto pokorujúcej udalosti nebol Vitkor Orbán donútený k žiadnej zmene vo svojej politike.
Aby to nebolo málo, Fidesz víťazne prezentoval svoju 29-člennú delegáciu na Kongrese európskych ľudovcov na podporu šéfa frakcie Martina Webera z nemeckej CSU, ktorý kandidoval vo voľbách na špicenkandidáta za EPP (z nich sa bude vyberať po voľbách šéf Komisie – pozn. red.).
Bez tlaku domácich či celoeurópskych síl sa maďarskému Absurdistanu ďalej darilo rásť.
Stredoeurópsku univerzitu napokon vytlačili z Maďarska, vláda zaviedla paralelný súdny orgán, kde sudcov nominuje priamo minister spravodlivosti.
A napokon prišla skutočná politická inovácia: 476 maďarských súkromných médií "odovzdalo" svoje vlastníctvo do obrovského mediálneho holdingu, ktorý tak vytvára absolútny monopol v maďarskom mediálnom svete, v produkcii správ a na trhu s inzerciou. Premiér tento holding uviedol slovami o strategickom národnom záujme a vyňal ho tak z pôsobnosti protimonopolného úradu.
"Otrocký zákon" ich zburcoval
Týmito krokmi pretiekol pohár trpezlivosti u Orbánových politických kritikov. No dynamika maďarskej politiky sa rýchlo zvrtla minulý december, keď vláda za dva dni bez konzultácie presadila novelizáciu zákona, ktorý umožňuje zamestnávateľom zvýšiť povinné nadčasy o 25 percent.
Parlamentná opozícia sa pokúsila takzvaný otrocký zákon zablokovať, no neuspela, a tak sa zamerala na mobilizáciu ľudí proti tomuto rozhodnutiu. Manifestácie potom trvali celé týždne.
Čo je dôležité, politický aktivizmus – ako obštrukcie v parlamente a provokatívne akcie v uliciach – je znamením, že protivládne skupiny sa radikalizujú v parlamente aj mimo neho.
Oproti minulosti sa v decembri opozičným stranám a hnutiam podarilo nájsť prekvapivo spoločný hlas, aby vyjadrili pocity a premyslene koordinovali svoje aktivity, takáto taktika bola len pred pol rokom nemysliteľná.
Či táto radikalizácia predstavuje význačný posun v maďarskej politike, to ešte len uvidíme. V prvom rade musia politické strany, odbory a občianske organizácie vytrvať v protestoch. Sústavná mobilizácia by bola skutočným dôkazom, že opozícia silnie.
Po druhé, táto nevídaná spolupráca medzi politickými skupinami v uliciach sa musí premietnuť do dôslednejšej politickej akcie, a to najmä v čase volebnom. Aby bolo možné vytvoriť jednotnejší protiorbánovský front, strany sa musia zredukovať. A to nebude vôbec ľahké.
Zobrať Budapešť Fideszu
Čakajú nás voľby do Európskeho parlamentu, čo núti strany práve naopak k vymedzovaniu. Pomerné zastúpenie v týchto voľbách ponúka férovejšiu možnosť maďarským stranám, aby si zmerali politickú váhu, čo sa neukáže pri silne väčšinovo nastavenom volebnom systéme v parlamentných voľbách.
Takže strany budú mať záujem ísť do volieb samy za seba a rozšíriť si tak zastúpenie v EP. Povzbudzovať ich budú európske stranícke frakcie, ktoré si želajú každé jedno kreslo navyše bez ohľadu na to, aký to bude mať dosah na domácej maďarskej politickej scéne.
Veľká skúška medzistraníckej spolupráce preto padá na komunálne voľby na jeseň 2019. Najmä vo väčších mestách a v Budapešti, kde dominuje liberálna a progresívna voličská základňa, by spoločná kandidatúra na starostu mohla naplniť sľub zobrať vedenie hlavného mesta Orbánovmu Fideszu.
Na dosiahnutie úspechu však treba viac než len mobilizovať sklamaných ľudí proti Orbánovmu režimu a lepšie koordinovať opozíciu, potrebná je skutočná politická alternatíva.
A to sa stáva čoraz ťažším, pretože liberálnodemokratické strany v Európe sú v defenzíve. Európski demokrati môžu dopomôcť k revitalizácii slobobodného a liberálneho myslenia v Maďarsku aj u seba doma, ak spoja sily proti autoritárstvu v Európe.
Orbánovo Maďarsko je ďaleko na ceste k nacionalistickej kontrarevolúcii, no nie je na tej ceste osamotené. Značná časť Maďarov sa rozhliada po spojencoch na Západe aj v strednej Európe, aby mysleli a konali spoločne.
Sú európske voľby prípravou na takéto myslenie a konanie? Dúfajme. Bol by to najlepší spôsob, ako maďarskej opozícii zaželať šťastný nový rok.
Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.
Autor: Zsuzsanna Szelényi
