Ešte v stredu sme cvične súcitili s premiérom Pellegrinim. Uznali sme, že má právo byť zmätený ohľadom Gašpara. A skusmo sme mu poradili, že exšéf polície by mohol čakať na výsledky vyšetrovania mimo úradu.
Všetci by sme tomu rozumeli, vec je citlivá, keďže údaje, ktoré si vraj Gašpar dal nie dlho pred vraždou novinára zisťovať u šéfa finančného spravodajstva, mohli putovať hoc aj k objednávateľovi vraždy.
Gašpar končí ako Sakovej radca a znovu konšpiruje o majdane Čítajte O to menej je pochopiteľná horkosť Gašparovho odchádzania. Búchanie dvermi a odkazy médiám u "alternatívy", to sa nám zdá ako príliš veľa humbugu pre odstúpenie z poradcovského postu, kým sa jeho údajná nevina nepreukáže (Gašpar poprel, že by kohosi inštruoval, aby Kuciaka lustroval).
Nad Gašparovými nárekmi, že jeho vytlačenie z ministerstva vnútra je súčasťou "majdanizácie" spoločnosti, priam rozum zastáva.
Tento myšlienkový konštrukt, ktorý k nám privialo z východu, je predsa šitý na mieru autoritárom v postsocialistických krajinách, ktorí vládnu s podporou Kremľa a ich najväčšou nočnou morou je, že národ začne vymýšľať čosi o primknutí k Západu (čo bola podstata majdanu).
V salóne odmietnutých, kde Gašpar symbolicky susedí s Kaliňákom aj Ficom, si osvojili riekanku, že sa proti nim spolčili akési tajomné sily, ktoré si pracovne nazvali majdan. Inak by boli na "svojich" miestach.
