Autor je nezávislý poslanec NR SR, bol ministrom kultúry za Smer-SD
Náš parlament sa mení na jarmočnú zábavu, kde sa jeden prekrikuje cez druhého, niektorí už chodia aj po sále a vyzerajú pri tom, akoby vodili živého medveďa na reťazi. Zároveň, čo je vážnejšie, už aj seriózni poslanci začínajú narábať so svojím hlasom a podpisom ako s nezáväzným facebookovým lajkom.
Prvý deň prebiehajúcej schôdze sa poslanec Matovič postavil do stredu sály s plagátom, na ktorom mal mená koaličných lídrov a hlasno vykrikoval, aby sa hanbili za zvýšené platy poslancov.
Ako správne predpokladal, jeho divadlo zaujalo médiá, a tak sa s ním dostal aj do večerných televíznych správ. Čo viac si politik môže želať. Ale jemu to nestačilo a to isté zopakoval aj na druhý deň, len plagát mal trojnásobne väčší.
A zároveň, už nebol sám. Dolu sa prechádzal on, ako nahnevaný kohút a zhora k nemu zostupoval ako rozzúrený medveď poslanec Marček. Vznikla medzi nimi hlučná výmena názorov, ktorá bola opäť atraktívna pre kamery na balkóne.
Veď aj poslanec Marček zostúpil smerom k poslancovi Matovičovi tak, aby naňho dovideli kamery. Netvrdím, že títo dvaja si to zinscenovali, no spokojné úsmevy po odohraní tejto výživnej scénky svedčili o tom, že úloha bola splnená a príležitosť využitá.
Popritom sa nedá nepomyslieť na pár opozičných poslancov, ktorí na každú schôdzu usilovne predkladajú návrhy zákonov, prezentujú ich pred prázdnym plénom a keďže nie sú nikdy schválené, tak zostávajú aj nepovšimnuté.
Nič nové pod slnkom, efektívnou prácou poslanca nie je činnosť zákonodarcu, ale činnosť zabávača.
Podpíšte sa mi, pán poslanec
V ten istý deň ma pred parlamentom zastavila skupinka občanov. V ich strede stála sympatická pani, ktorá ma požiadala, aby som jej podpísal kandidatúru na prezidentku Slovenskej republiky. Bola zarazená, keď som jej povedal, že podpis jej nedám.
