Deň aktivít. Vyfarbovanie a strihanie papierov, z ktorých potom skladajú objekty. Nie každý je milovníkom Dňa aktivít a Bruce už vonkoncom nie. Ešte viac sa zachmúri, keď zistí, že sa nebude môcť prechádzať, ale celý deň strávi s nožnicami.
Sedíme na pohovkách jeden oproti druhému. Inokedy by sa dvadsaťsedemročný Bruce s vývojovým oneskorením v tomto čase sprchoval a ponáhľal by sa von k jazeru. Dnes má však Bruce pokrčené obočie a päsťou si udiera do kolena.
Pokiaľ ide o mňa, musím to prečkať. Deň aktivít trvá celé hodiny, čiže dlhšie ako Bruce vydrží toto. Vytiahnem notebook a pustím sa do papierovačiek.
Bruce vstane a povie, že si ide po topánky. Lenže vzápätí ho zbadám na cestičke v záhrade bez topánok, odhodlaného ísť k jazeru bez ohľadu na to, aké napĺňajúce aktivity ho tu čakajú.
Dobehnem ho a zamračeného ho privediem do dodávky a potom ho odveziem na určené miesto. Obaja sa hneváme na toho druhého a pri odchode mi výnimočne nenastaví dlaň.
Predtým, ako ho pôjdem vyzdvihnúť mi zavolá jeho učiteľka a povie mi, že Bruce sa na mňa sťažoval. „Vraj v jednom kuse sedíš za počítačom.“
Cestou poňho mi niečo napadne. Bruce dokáže byť mrzutý celé dni a ja nemám náladu na popoludnie plné schválností. Len čo nastúpi, kajúcne sa naňho obrátim poviem: „Bruce, asi som ťa nahneval, keď som sa ráno namiesto prechádzky k jazeru venoval počítaču. Bolo to odo mňa sebecké – tú prácu som mohol pokojne odložiť. Prosím, prijmi moje ospravedlnenie, nechaj sa pozvať na obed a potom sa prejdeme k jazeru.“