Autor je filozof, pôsobí vo Filozofickom ústave SAV
Asad vyhral vojnu a nateraz potlačil sýrske revolučné snahy. Nemali by sme však navyše poškvrniť prodemokratické snahy miliónov Sýrčanov falošnými naratívmi. Takým naratívom je aj mýtus o veľkom úsilí Západu zvrhnúť Asadov režim.
"Ľudia chcú pád režimu!" - hlásali grafity v Dará v marci 2011. Pätnásť tínedžerov bolo zatknutých v súvislosti s týmto nápisom a celý marec roku 2011 sa konali protesty. Najprv v Dará – v "kolíske revolúcie" – a potom aj v ostatných sýrskych mestách.
Podľa diplomata a špecialistu na Sýriu Frederica Hofa sa v tom čase nežiadal masovo odchod Asada; jeho osobne si ľudia neasociovali s najhoršími aspektmi režimu.
Na konci marca však vo svojom prvom široko sledovanom prejave v parlamente označil protestujúcich en bloc za zahraničných agentov, a toto vnímanie sa začalo radikálne meniť.
Zintenzívnilo sa svojvoľné zatýkanie a mučenie. Streľba do demonštrantov prišla ako odpoveď na slogany "silmíja, silmíja!" (pokojne, mierumilovne), vyzývajúce na nenásilie. Pohrebné procesie sa menili na masové demonštrácie, po ktorých nasledovali ďalšie pohreby.
Vojaci, ktorí odmietali strieľať do demonštrantov, boli na mieste popravení. Keď v máji 2011 dostala rodina od sýrskej polície zmrzačené telo 13-ročného Hamzu al-Chatíba, pre väčšinu Sýrčanov boli už Asad a režim v celej svojej brutalite jedno.
Boli to samotní Sýrčania, ktorí chceli zmenu režimu. Zo Západu prišla obligátna ozvena: "Asad musí odísť." Bolo to síce skôr len rétorické cvičenie, ale vyvolalo to v západnej imaginácii predstavu, že západné mocnosti sa aj intenzívne o zmenu režimu usilovali. Táto predstava však nestojí na faktoch.
Západ sa neangažoval
Až do roku 2013 platilo na Sýriu zbrojné embargo. Aj po jeho zdvihnutí boli dodávky zbraní pre povstaleckú Slobodnú sýrsku armádu relatívne slabé. Najväčší efekt – i keď najmä psychologický – mali dodávky protitankových zbraní, ktoré však už v porovnaní s ukoristenými zbraňami neboli veľké.
