SME
Nedeľa, 21. apríl , 2019
PÍŠE ZUZANA KEPPLOVÁ - FÓRUM

Visegrád sa stále spamätáva z prechodu do demokracie

Ako rozumieť populárnej hláške o tom, že multikulturalizmus zlyhal.

Ilustračné foto. (Zdroj: SME - Gabriel Kuchta)

"Multikulturalizmus zlyhal." Tento výrok Angely Merkelovej – bez uvedenia kontextu – zvykne prísť ako odpoveď na otázku, prečo je prisťahovalectvo v našom regióne takým neprekonateľným problémom.

Používa sa ako ultimátny argument podopierajúci presvedčenie, že "experiment" spolužitia rozličných kultúr na Západe zlyhal.

Práve takto tí, ktorí tento výrok používajú, rozumejú multikulturalizmu. Nie je to pre nich súbor politík, ktoré sa líšia od krajiny ku krajine a medzi jednotlivými vládami, ale skôr jednoduchý súhlas, že rozličné kultúry by mali spolunažívať.

Multikulturalizmus sa v tomto význame chápe ako ideologický postoj, ktorý preferuje spolužitie rôznych kultúr a nivočí tak spoločenské zväzky "prirodzenej" spoločnosti národného štátu.

Zástancovia antimultikulturalizmu zvyknú túto hlášku používať ako čarovnú formulku: Pozrite, dokonca aj Merkelová uznáva, že ako ideál, ako projekt je to prežité. Prečo by sme teda mali multikulturalizmus nasledovať my? Máme šťastie, že sme na to nemuseli prísť na vlastnej koži. Jediné, čo musíme urobiť, je nevpustiť sem prisťahovalcov!

Je jednoduché vysvetliť vo Visegráde obľúbený naratív "multikulturalizmus zlyhal" tým, že budeme viniť xenofóbiu alebo, ako hovoria opatrenejší pozorovatelia, strach z neznámeho. No okrem psychologického vysvetlenia sa oplatí pozrieť aj na vysvetlenia, ktoré sa opierajú o spoločenskú skúsenosť.

Tieto vysvetlenia nám ukážu, že antimultikulturalizmus je odpoveďou na prechod k demokracii – tranzíciu od neskorosocialistických spoločností k demokracii s otvoreným trhom. Postoj proti multikulturalizmu totiž otáča naruby príbeh tranzície a umožňuje, aby sa samotné visegrádske krajiny stali vzorom hodným nasledovania.

V tomto zmysle je antimultikulturalizmus – aj keď to bude znieť paradoxne a problematicky – nástrojom na vytváranie identity a čerpania hrdosti z toho, čo sa zdalo ako slabina.

Obrátená tranzícia

Teórie tranzície predpokladajú, že postsocialistické spoločnosti majú pred sebou kopu roboty, aby sa stali takými, ako sú tie západné. Kým tie druhé sa považujú za zavŕšené, hotové, ich východoeurópske náprotivky sa v týchto teóriách zobrazujú ako v neustálom procese "stávania sa", ako ašpirujúce na prechod k otvorenejším spoločnostiam nielen v zmysle ekonomiky, ale tiež v spoločenskej rôznorodosti.

Antimultikulturalizmus však ponúka odlišnú perspektívu. Tvrdí, že postsocialistické spoločnosti podstúpili socialistický "experiment", no vyhli sa multikultúrnemu (myslí sa tým, že sa nezúčastnili na kolonizácii, ale ani dekolonizácie a pracovnej migrácie).

Východ Európy chýbal, keď sa na Západe kriticky diskutovala otázka rasy a etnicity.

Z tohto uhla pohľadu sú aj západné spoločnosti vo fáze tranzície.

Uvedomili si "chybu" - toto uvedomenie má pre advokátov antimultikulturalizmu podobu podpory ultrapravicových strán a ich rastúcej akceptácie v politike hlavného prúdu – a tiež sú v procese "nápravy" (čo pre nich znamená prijímanie prísnych imigračných politík a explicitného rozlišovania, kto je členom spoločnosti a kto je len hosťom).

Takýto pohľad dobre ilustruje vysvetlenie hovorcu ministerstva vnútra Ivana Netíka, ktorý v auguste 2015 povedal: "Chceme Európe pomôcť s migračnou otázkou. Mohli by sme prijať 800 moslimov, no nemáme na Slovensku žiadne mešity, ako máme teda začleniť moslimov, keď by sa tu necítili doma?"

Antimultikulturalizmus tak predstavuje model obrátenej tranzície: kým postsocialistické krajiny napodobňovali ekonomický model Západu, západné spoločnosti majú nasledovať spoločenský model "koherentných" spoločností, aké proponenti antimultikulturalizmu veria, že sme vypestovali v strednej Európe.

V slovenskej a českej verejnej debate sú tieto myšlienky prítomné, no ideologicky menej explicitné. Zato v Poľsku a Maďarsku – napríklad v Orbánových prejavoch či pri návšteve intelektuálneho fóra trebárs v Krynici – toto možno naplno počuť ako identitariánsku politiku, ktorú razia vládne strany.

Ak porozumieme tejto logike "obrátenej tranzície", pochopíme, čo mal na mysli Orbán, keď povedal: "Verili sme, že Európa je našou budúcnosťou, teraz však vidíme, že to my sme budúcnosťou Európy."

Skúsili sme to a zavrhli

Keď sa antimultikulturalisti pozrú do minulosti, môžu si pomôcť rozpadom Rakúsko-Uhorska ako argumentom na podporu ich náhľadu na vec. "Multikulturalizmus zlyhal" mohlo byť odpoveďou na posledné pokusy zachrániť impérium a ponúknuť národom prijateľnejšiu formu spolunažívania. Ohlas však bol negatívny: národy potrebujú nielen svoju vlastnú izbu vo federácii, ale vlastné národné štáty.

Ivan Krastev navrhol pohľad na udalosti, ktoré mali nasledovať po brexite z pohľadu východnej Európy (predpokladal však mylne, že uvidíme ďalšie exity, čo sa neudialo) a pýtal sa, či by "EÚ mohla skolabovať spôsobom, akým pošlo Rakúsko-Uhorsko".

Prečítajte si tiež: Čo je teda tragédiou strednej Európy

Bude to znieť cynicky, no antimultikulturalisti tiež môžu použiť ako argument udalosti druhej svetovej vojny – holokaust a porajmos – v zmysle, že spolužitie v regióne zlyhalo.

A potom znovu zlyhalo po druhej svetovej – vyhnaním Nemcov z Československa a výmenou obyvateľstva medzi Slovenskom a Maďarskom. Čo je historická skúsenosť, ktorá ako-tak vysvetľuje ochotu tunajších ľudí brať teóriu veľkej výmeny (Grand replacement) ako fakt skôr než ako ultrapravicovú fantáziu.

Ako príklad poslúži hysterické odmietnutie rámcovej dohody OSN o migrácii v slovenskom parlamente pod vplyvom internetovej fámy, že ide o prvý krok akéhosi veľkého plánu na výmenu obyvateľstva. Kým na Západe táto konšpirácia prežila v ultrapravicových kruhoch, vo Visegráde sa ľahko dostala do mainstreamu.

Samozrejme, má to čo do činenia aj s tým, že Slovensko je cieľom ruskej hoaxovej scény. No panika by nebola taká rozšírená, keby sa nespárovala so špecifickými národnými fantáziami.

Práve s pomocou týchto naratívov sa miestni ideológovia vracajú k momentom z histórie ako bol fašistický slovakštát, ospravedlňujú ho a chápu ako nevyhnutnú fázu, dokonca ako zdroj hrdosti.

Zdroj hrdosti

Doteraz boli postsocialistické spoločnosti nahliadané ako výsledok početných etnických čistiek, po ktorých polstoročie socializmu zakonzervovalo status quo. A to aj napriek regionálnym formám internacionalizmu ako spolupráca s rozvojovými krajinami Angola, Líbya, Sýria či Afganistan a dokonca aj napriek prítomnosti pracovníkov z Vietnamu, ktorí vytvárali prvé komunity prisťahovalcov v Česku a na Slovensku.

V kontraste s týmto obrázkom, antimultikulturalisti neukazujú postsocialistické spoločnosti ako okyptené históriou – obraté o pôvodné multikultúrne zloženie, aby sa napasovali do úzkoprsej formy národného štátu, ale ako ochránené pred zlyhaniami Západu.

Prečítajte si tiež: Dostali sme sa do civilizačnej pasce (píše Michal Havran)

Takže namiesto toho, aby vyzývali spoluobčanov na zapojenie sa do projektu tranzície otvorením sa a prijatím tolerancie, antimultikulturalisti považujú status quo za zdroj hrdosti na vlastnú identitu, na to, kým sú.

Týmto spôsobom antimultikulturalisti prezentujú postsocialistické spoločnosti ako vzor hodný nasledovania aj pre Západ. Snažia sa pozrieť na východoeurópske spoločnosti cez ich konzervatívne prívlastky ako nasledovaniahodné pozitíva – koherentné, orientované na rodinu, tradičné... dokonca aj korupcia sa takto môže zdať len ako spôsob budovania vzťahov, ako tvrdá mena vzájomnosti.

Ako opustiť poučovanie

Tento mocný naratív chápe multikulturalizmus výlučne cez kategóriu etnicity a, v rozšírenom zmysle, cez náboženskú príslušnosť. Náboženstvo ako zložka identity začalo byť podstatné až s vrcholiacou migračnou krízou.

Používa sa ako argumentačný nástroj, ktorým sa dá obísť podozrenie z xenofóbie - Nemáme nič proti utečencom alebo migrantom, no nechceme sa otvoriť moslimom, ktorí by rozvrátili našu kresťanskú spoločnosť. Napokon, nedokážu sa prispôsobiť, chcú si zaviesť vlastné pravidlá a nehodlajú rešpektovať naše hodnoty, len sa pozrite na Francúzsko alebo švédske Malmo!

Prečítajte si tiež: Polnočná omša v Tripolise

Čo je tiež dôvod, prečo je Houllebecq vlastne najväčší východoeurópsky autor, keďže výstižne tlmočí strachy z multikulturalizmu v jeho najapokalyptickejšej podobe, ktorá podmýva vlastnú kultúru a vedie k občianskej vojne.

V prípade afrických prisťahovalcov ako zdôvodnenie poslúži rasa - Nemáme nič proti Srbom alebo Ukrajincom, ktorí prichádzajú pracovať na Slovensko, no odmietame tých afrických analfabetov, sú kultúrne jednoducho príliš vzdialení.

Ak však odhliadneme od etnicity a náboženstva ako tých jediných kategórií, ktoré určujú, či je spoločnosť multikultúrna, zistíme, že sme vždy boli multikultúrni.

Situácia sa totiž komplikuje, ak zvážime životné štýly a svetonázor ako dôležitejšie. Keď sa na naše spoločnosti pozrieme zblízka – napríklad na predvolebné prieskumy – zistíme, že sú oveľa menej koherentné, než by si priali antimultikulturalisti. To je tiež dôvod, prečo nás antimultikulturalizmus posúva k antipluralizmu a napokon k erózii demokracie.

Antimultikulturalizmus nie je teda akurátnym opisom toho, akí skutočne sme, je to projekt, ktorý tvaruje spoločnosť. Snaží sa o odstránenie rôznorodosti ako pozitívneho faktu a jej nahradenie koherentnosťou, homogenitou odvolávaním sa na jednotu ako ideál. Vo výsledku tak vytvára spoločnosť založenú na vylúčení, klub, ktorého členstvo je závislé od vôle politikov a ideológov.

Antimultikulturalizmus je silný naratív, ktorý argumentačne výrazne ťaží zo skúseností východnej Európy. Čo ostro kontrastuje s politickými lekciami, ktoré si západná Európa zobrala z druhej svetovej vojny.

Východ Európy chýbal, keď sa na Západe kriticky diskutovala otázka rasy a etnicity. Preto sú argumenty poučené vyrovnávaním sa s kolonializmom, Novou ľavicou či hnutiami za občianske práva prijímané v našom regióne ako mudrovanie a povyšovanie sa Západu – z pohľadu ľavice – a ako návrat "komunistického zmýšľania" - z pohľadu pravice.

Otázkou teda je, ako spoločne diskutovať o rase a náboženstve bez udržiavania problematického rozdelenia na civilizovaný Západ a Východ, ktorý potrebuje byť scivilizovaný.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.

Chcete dostať upozornenie na najnovší článok tohto autora?
Objednajte si notifikáciu priamo na váš e-mail.
Odoberať autora na email

Hlavné správy zo Sme.sk

Po výbuchu v hoteli Shangri-la v Kolombe na Srí Lanke. Teroristi útočili ešte na ďalších siedmych miestach.

Útoky na Srí Lanke: zabíjali najmä povstalci

Ktoré boli najväčšie teroristické útoky v krajine za posledných tridsať rokov?

Útok Tamilských tigrov na vojenský konvoj v októbri 2006.
Píše Zuzana Kepplová

Čo hovorí? Volá Eliáša, nech ho zachráni

Ako čítať príbeh ukrižovania.

Zuzana Kepplová
Dobová ilustrácia v tlači zachytáva smrtku, ktorá pádluje znečistenou Temžou.

Neprehliadnite tiež

#DOSTOSLOV

TV Tip

Krátka poviedka do sto slov.

Komentár Bena Cunninghama

Čo vyriešilo Muellerovo vyšetrovanie Trumpa

Muellerova správa toho veľa neukázala.

Ben Cunningham.
Kniha týždňa - Fórum

Román o tom, ako drzosť rozpútala vojnu

Vuillard ukazuje, že blitzkrieg bol iba zápcha pancierových vozidiel.

Komentár Petra Schutza

Moment Čaputová nebol prelud

Reč aprílového Focusu dáva na známosť, že tento moment ovplyvnil politickú krajinu.

Peter Schutz.
Stĺpček Jakuba Fila

Ficov svet je slepý a hluchý, preto chce zapchať oči a uši aj verejnosti

Smeráci nechcú vidieť obmedzovanie.

Jakub Filo.