Šikanovanie podriadených je bezo sporu rovnako staré ako kolektív. Ale napriek svojej tradícii nemôže sa stať súčasťou firemnej kultúry.
Rozprávať by mohlimnohé obete –dnes napríklad lekári z očnej kliniky na Antolskej, v minulosti niekdajší miestni poslanci v Humennon alebo zamestnanci Národného onkologického ústavu.
Avšak znepokojivejšie je, že príbehy o šikanovaní na polícií, či s prihliadnutím na Špirka aj na prokuratúre, ukazujú existenciu hlboko zakoreneného a z povahy veci pred svetom uzavretého systému.
Kde ľudia, ktorí prejavia ochotu slúžiť aj iným než verejnosti stúpajú po kariérnom rebríčku, a tí ostatní v lepšom prípade derú podrážky šlapaním ulíc, prípadne sú predmetom vymyslených disciplinárnych stíhaní.
Za normálnych okolností by výpovede viacerých poškodených nevyhnutne smerovali k náprave.
Ale v systéme, kde kontrolujú tí, čo už šikanovali, a v ktorom každá úroveň je závislá od priazne nadriadeného, sa len recykluje neprávosť a posilňuje nezdravá moc. Bez toho aby občan videl viac než pravidelné štatistiky o nehodovosti.
A čo nekontrolovaná moc v silových zložkách dokáže, nám dokonalo ukázali takí ako Tibor Gašpar či Dobroslav Trnka.
