Autor je profesorom filozofie na Yalovej univerzite
"Populizmus" je nevinne znejúce označenie xenofóbneho nacionalizmu, ktorý dnes valcuje veľkú časť sveta. Ale deje sa tu ešte niečo zlovestnejšie?
Židovský akademik Victor Klemperer, ktorý zázrakom prežil druhú svetovú vojnu v Nemecku, vo svojom diele Jazyk tretej ríše opisuje, ako nacizmus "prestúpil telami ľudí prostredníctvom jednoduchých slov, fráz a vetných štruktúr, ktoré po miliónoch opakovaniach mechanicky a nevedomky prebrali".
Klemperer usudzuje, že výsledkom tohto tlaku je, že "jazykom nielenže píšem a myslím, ale čím viac sa mu nevedomky, bez odporu poddávam, tým častejšie mi diktuje myšlienky a tým silnejšie vládne celej mojej duchovnej bytosti".
Podobný fenomén dnes pozorujeme v krajinách, kde dosiahla úspech krajne pravicová politika, či už je to Británia v ére brexitu, Poľsko za vlády Jaroslawa Kaczyńského, alebo Spojené štáty americké prezidenta Donalda Trumpa. Politici z týchto krajín, ktorí sa prijatím podobných ideológií sami zatlačili do kúta, sa v posledných časoch uchýlili k ešte čudnejším klamstvám.
Kým priaznivci brexitu zanovito opakujú, že tvrdý brexit by pre britskú ekonomiku nebol zničujúci, Kaczyński z vraždy gdanského starostu Pawla Adamowicza neviní rétoriku vlastnej strany, ale opozíciu. A Trump na mexickej hranici stupňuje krízu, aby obhájil ním požadovanú stavbu múru.
Lenže hoci sa klamstvám a násilnej rétorike týchto lídrov v posledných rokoch venovalo mnoho pozornosti, oveľa menej sa jej ušlo nápadnému využívaniu krajne pravicovej rétoriky. Dejiny nás učia, že neliberálne hnutia svoju agendu presadzujú nielen voľbami, ale aj otrávením tónu verejnej debaty.
Ako uvidíme, máme dosť dôkazov myslieť si, že krajne pravicoví "populisti", autoritári a, nebojme sa toho, fašisti, sa v mene víťazstva vo vojne myšlienok vedome pustili do vojny slov.
Umenie významovej vojny
Ako sa Trumpovi podarilo obrať americký konzervatívny establišment o moc nad Republikánskou stranou? Sčasti je za tým jeho "autenticita", teda len iné označenie jeho rečníckeho štýlu a dikcie. Trump vo svojich tweetoch, na tlačovkách a zhromaždeniach efektívne využíva jazyk, aby podčiarkol svoju politiku v štýle my verzus oni, prinajmenšom medzi svojimi vernými priaznivcami.
Trumpova rétorika sa neobjavila z ničoho. Newt Gingrich, v tom čase republikánsky poslanec Snemovne reprezentantov, v roku 1990 pre stranícku organizáciu GOPAC napísal príručku, ktorá má dnes priamy vplyv na americkú politiku. Gingrich v brožúre Jazyk: Kľúč k mechanizmu ovládania zostavil dva zoznamy. Jeden s "optimistickými, pozitívnymi, našimi slovami" a druhý s "kontrastujúcimi slovami".
Republikánov nabádal, aby prvý zoznam využívali pri definovaní svojej "vízie verejnej služby": "konflikt", "odvaha", "debatovať", "počúvať", "mobilizovať", "ekologický", "pronárodný", "prorodinný", "proreformný", "silný", "pevný", "jedinečný" a "my/nás".
Druhý zoznam slúžil na nálepkovanie súperov: "skazený", "korupcia", "úpadok", "zničiť", "deštruktívny", "chamtivosť", "pokrytectvo", "ideologický", "liberálny", "lož", "zhovievavý prístup", "chorý", "ohrozovať", "zradcovia", "odborárska byrokracia", "sociálny" a "oni/ich".
Gingrichova príručka sa veľmi ponáša na "metapolitické slovníky", ktoré využíva európska krajná pravica. Napríklad francúzsky etnonacionalista Guillaume Faye v knihe Prečo bojujeme: Manifest európskeho odporu aj švédsky fašistický líder Daniel Friberg vo svojom manifeste Návrat skutočnej pravice: Príručka pravej opozície čitateľovi predstavujú panoptikum konkrétnych slov s cieľom usmerniť politickú debatu.
Zoznam narába so slovami ako "globalizmus", "populizmus", "cudzí", "kozmopolitný" a "protirasistický" spôsobom, ktorý dnes poznáme od politickej pravice.
Fašistické hnutia historicky veľmi dobre chápu zmysel významovej vojny a spôsob, akým jazyková prax formuje myslenie. Tak ako Hitler v knihe Môj boj vyjadril obdiv propagandistickej taktike západných spojencov počas prvej svetovej vojny, aj my by sme mali poznať prefíkanosť súčasného fašistického jazyka. Ibaže hneď potom by sme sa mu mali postaviť.
Fašizmus pre vašu mamu
Najprv sa pozrime na výraz "alt-right", ktorý je často pripisovaný americkému ultranacionalistovi Richardovi Spencerovi, aj keď prvé použitie nachádzame v článku historika Paula Gottfrieda z decembra 2008. Spencer je na svoje autorstvo pyšný a ostro sa vymedzuje proti každému – vrátane Gottfrieda –, kto sa takisto hlási k jeho popularizácii.
"Krása výrazu alt-right", píše nacionalistický vydavateľ Greg Johnson, "spočíva v tom, že sa ohradzuje proti tradičnej pravici bez toho, aby sa hlásila k stigmatizovaným myšlienkam rasistického nacionalizmu a národného socializmu."
To však neznamená, že Johnsonovi sú tie "stigmatizované myšlienky" cudzie. Ako autor Manifestu bieleho nacionalizmu otvorene priznáva, že hnutie alt-right bolo "silno ovplyvnené" rasistickým nacionalizmom a napokon s ním splynulo.
Johnson vzápätí tlieska zavedeniu nálepky alt-right, pretože skrýva protidemokratickú povahu hnutia. Už len z tohto dôvodu by ju nemal používať nikto, kto sa necíti príslušníkom tohto hnutia. Už teraz máme presnejšie pomenovanie – konkrétne fašista –, ktoré obsahuje historické konotácie, ktoré chce alt-right zatrieť.