Keby Peter Pellegrini chcel ozaj „prinavrátiť dôveru občanov v štát“ - čo bol podľa niektorých motív jeho jemnej kritiky („kritiky“) hlasovania vlastného klubu, tak namiesto výjazdového marketingu vlády mal tráviť hoc´ aj deň i noc medzi poslancami.
Vysvetliť im, že záujem predsedu strany nemôže byť prioritnejší než ten štátny, bolo nutné pred hlasovaním.
Nie ex post lamentovať nad rozliatym mliekom. Nad rámec odťahovania seba samého od deštruktívneho aktu takto nevidieť v reflexii („reflexii“) Pellegriniho nič autentickejšieho.
Byť viac na pulze klubu, Číž, Jarjabek či ďalší by premiéra nemohli cynicky upozorňovať na „problémy komunikácie“, ba ani verejne viac-menej vyčítať, že sa nezúčastňoval na poslaneckých zasadnutiach.
Reakcie z útrob Smeru sa asi nesmú „preinterpretovať“. Ak už ale sú akýmsi odkazom, tak dávajú Pellegrinimu na známosť, že kde bude ležať väčšina v prípade jeho dvojkoľajnosti s Ficom („širšieho rozchodu“) aj v iných otázkach.
Zdá sa, že v jazde za funkciou sudcu má predseda širokú základňu, o ktorú sa podopiera.
