Keď vznikalo vládne zoskupenie s krycím názvom „hrádza proti extrémizmu“, Robert Fico vravel, že je to koalícia historických kompromisov.

Sčasti aj mal pravdu – symbolický vstup SNS a Bélu Bugára do jednej koalície bol pre obe strany politicky mimoriadne riskantný a nákladný krok, pre Sieť to bola rovno eutanázia.
Len jednej strany akoby sa kompromisy netýkali. Robertovia obsadili svoje obľúbené vládne posty a tvárili sa, že sú stále suverénni. Keď mali v koalícii problém, pohrozili predčasnými voľbami a bolo po probléme.
Ibaže časy sa zmenili a ako najnovšie ukázala voľba ústavných sudcov, svet sa už nekrúti okolo Smeru, akurát si to Fico odmieta priznať.
Trochu to pripomína tú slávnu scénu z Rebela bez príčiny, keď Buzz v aute zletí z útesu, lebo si o páčku vo dverách zachytil bundu a nemohol vyskočiť. Fico sa pre zmenu mentálne zasekol v roku 2013 a niet tej sily, ktorá by mu dovolila vyslobodiť sa.
Ešte sa bude nejaký čas metať, ale potom si budeme môcť vychutnať ten pád.