Článok pokračuje pod video reklamou
Zovrelo mi žalúdok, keď som po čase opäť čítal spoločnú komunikáciu s kolegom Jánom Kuciakom.
Hľadal som v nej výpis z cyperského obchodného registra, ktorý mi posielal k jednej z nespočetného množstva ním preverovaných firiem.
Akoby to bolo pred pár týždňami, opäť sa mi vybavujú spoločné stretnutia a diskusie o kauzách. Nič z toho sa už nezopakuje, hoci za uplynulý rok bolo zopár káuz, ktoré by som s ním naozaj rád prebral.
Odkedy sme sa 26. februára 2018 dozvedeli, že Jána a jeho snúbenicu Martinu chladnokrvne zavraždili, cítim neistotu, čo sa okolo nás deje a čo bude nasledovať.
So Širokým v Dôvere
S Jánom sme sa spoznali iba v roku 2016, keď sme začali spolupracovať na analýze dokumentov Panama Papers.
Prečítajte si tiež: Rok po vražde: Bojím sa, čo sa deje a čo bude nasledovať
Slovenskí novinári ich mohli analyzovať práve vďaka Jánovi – bol totiž jediným, komu dôverovala Pavla Holcová z Českého centra pre investigatívnu žurnalistiku investigace.cz, ktoré malo k dátam uniknutým z panamskej právnickej firmy prístup.
Bolo to dobrodružstvo, spomínam na tú spoluprácu rád a často.
V pracovni mám zarámovanú titulnú stranu vydania denníka SME z 5. mája 2016, v ktorom sme s kolegami zmapovali, ako mala ísť časť zisku zo zdravotnej poisťovne Dôvera na výstavbu vily na Bahamách v rovnakom čase, keď tam remeselníci stavali vilu pre Juraja Širokého, ktorý svoj vplyv na Dôveru vždy odmietal.
„Paráda, len škoda, že sa to nepotvrdilo,“ napísal mi pár dní pred publikovaním Ján. Širokého právnik a niekdajší spolumajiteľ poisťovne Daniel Futej nám totiž práve napísal, že dokumenty z Panama Papers o ním zamýšľanej výstavbe vily sú síce pravdivé, ale nakoniec peniaze na Bahamách neinvestoval.
Prečítajte si tiež: Peniaze z Dôvery mali ísť na Bahamy, keď tam staval aj Široký
Ján bol pracant a veľký detailista, vždy sa snažil spoznať a čitateľom vyrozprávať celý príbeh, neuspokojil sa iba s jeho časťou, a keď sa ďalej nedostal, bol takto sklamaný.
Sériu o ziskoch z poisťovne Dôvera sme však nakoniec zverejnili a napriek stanovisku Futeja ju považujem za najvýznamnejšie zistenia z Panama Papers o Slovensku; Futej a Široký totiž dodnes hodnoverne nevysvetlili svoj vzťah k poisťovni a ziskom z nej.
Myslím, že Ján to vnímal podobne, nakoniec, práve o Dôvere hovoril aj na medzinárodnej konferencii Connected v príspevku Kde skrývajú peniaze slovenskí zbohatlíci. Video z nej sa po Jánovej vražde začalo rýchlo šíriť po sociálnych sieťach a dovedna má iba na YouTube 250-tisíc prehratí.
Kde sú podobní
Ján bol nová generácia novinárov, lepšie povedané analytikov, ktorá intenzívne pracuje s otvorenými dátami, spája ich, študuje zákony a pravidlá, aby dokázala spleti dát porozumieť, využíva zákon o slobodnom prístupe k informáciám na overenie vlastných vyšetrovacích téz a do terénu chodí v momente, keď si potrebuje nejakú z týchto téz potvrdiť alebo doplniť o nejaké vyjadrenie.
Prečítajte si tiež: Nedovolíme, aby sa tu chránená vrstva udomácnila
Po roku, čo tu nie je, si čoraz viac uvedomujem, že ďalších takých novinárov je iba zopár.
Dôvodom je nezáujem o túto profesiu, skupovanie médií oligarchami s nejasným zámerom či slabé odmeňovanie, ktoré v médiách sťažka dosahuje priemer v bratislavskom závode Volkswagenu.
K tomu si treba pripočítať celkovú náladu v spoločnosti, kde novinári čelia zlovôli niekoľkých úradníkov a politikov.
Urážanie novinárov či zľahčovanie ich zistení z nich potom robí ľahký cieľ pre internetovú spodinu s drsným slovníkom. Odtiaľ je iba krôčik k otvoreným vyhrážkam a násiliu.
Budú mať slušní prevahu?
Uplynulý rok ma utvrdzuje v neistote, čo bude ďalej.
Bezprostredne po vražde mali verejní funkcionári silácke reči, ako v zákonoch posilnia ochranu novinárov a ich právo na prístup k informáciám. Kde sme rok po vražde?
Prečítajte si tiež: Mediálni zombíci nekritizujú mocných
Poslanci Smeru v rozpore s dohodou s vydavateľmi a ministerstvom kultúry navrhujú oklieštiť tlačový zákon a prinavrátiť politikom právo na odpoveď, aby mohli diktovať obsah novín.
Prokuratúra zase hovorí o potrebe zmeniť zákon o slobodnom prístupe k informáciám, aby verejnosť nemala prístup k všetkým súdnym rozhodnutiam.
Urážanie novinárov politikmi pokračuje. Neprejde deň, aby sme neriešili, že úradníci robia obštrukcie pri poskytovaní dôležitých informácií o dotáciách či zmluvách.
Neistota sa napriek tomu začína miešať s nádejou. Bezprostredne po vražde Jána a jeho snúbenice málokto veril v nezávislosť polície a vyšetrenie vraždy, ale dnes sú vo väzbe štyria (údajní, hoci dôkazy proti nim sú silné) páchatelia.
Vidíme, že policajti idú ďalej, snažia sa odhaliť skutočného objednávateľa. Musíme ich v tom podporovať, aby slušných úradníkov, policajtov, prokurátorov, sudcov a politikov bola prevaha.
Život s políciou a výčitky
Každá práca ovplyvňuje súkromie zamestnanca, no zväčša sa ľudia doma sťažujú na prísnych nadriadených, sebeckých kolegov, nedostatok voľna či nízky plat. Uplynulých dvanásť mesiacov bolo pre nás s partnerkou iných.
Bezprostredne po vražde nám do života prišla policajná ochrana, čo dodnes oceňujeme, ale museli sme tomu prispôsobiť denný režim. Bezpečnostný systém v byte nevedel najprv rozlíšiť naše psy od človeka, a tak sme ich začali brávať do redakcie.
V prvých dňoch nás strážili policajti v civile. Pýtali sme sa, či nemrháme verejnými zdrojmi, keď pri nás nocujú a ešte s nami chodia aj na prechádzky so psami okolo domu.
Ozval sa vtedy kolega z českých Hospodárskych novín, že by chcel rozhovor. Bol som vyčerpaný a súhlasil som pod podmienkou, že príde domov. Policajtov pred bytovkou prekvapilo, že sme súhlasili s návštevou cudzieho človeka a podrobili ho preto osobnej kontrole. V prvých hodinách po vražde totiž nikto nevedel, či zabíjanie novinárov nebude pokračovať a polícia nechcela nič podceniť.
Neskôr nám pred dverami sedávali uniformovaní policajti, preto nás niektorí susedia vyhodnotili ako tých problémových.
Nikdy som nemal potrebu vlastniť zbraň ani som sa nad tým nezamýšľal, hoci môj dedo bol vášnivým poľovníkom. Po Jánovej smrti mi známy daroval poukážku na kurz narábania so zbraňou a odvtedy nad tým rozmýšľam. Je správne vlastniť a vedieť používať zbraň?
Kočnerov e-mail
Neskôr Marian Kočner na webe hlavnespravy.sk zverejnil informácie, že náhlu smrť svojho brata som ťažko niesol, že mám vzťah so svojou kolegyňou a aj informáciu, že s biologickým otcom nemám najlepší vzťah.
„Čím väčší narušenec, úchylák alebo deviant, o to väčšia šanca na zamestnanie v SME,“ znela jedna zo slušnejších reakcií pod textom. „Ak sú Kočnerove tvrdenia pravdivé, treba sa zamyslieť, koho vlastne zamestnávajú ako novinárov. Zúfalcov s poruchami osobnosti,“ reagoval ďalší. Podobné chodili aj e-mailom.
Nebolo príjemné čeliť posmechu a nadávkam, nielen preto, že informácie boli zo súkromia. Ale aj preto, že Kočner sa zbieraním a zverejňovaním súkromných informácií najprv vyhrážal aj Kuciakovi a nakoniec ich spolu s partnerkou zavraždili.
Oporou mi vtedy bola priateľka Martina, kolegovia a rodina, ktorí sa za mňa postavili, pretože medzi Kočnerom zverejnenými informáciami nie je nič, čo by ma z novinárstva diskvalifikovalo.
„Nie je žiadna informácia o tebe, ktorá by nás ranila, okrem jedinej, že už nie si,“ napísali mi rodičia.
Nie nenávisti
Nakoniec som zistil, že mňa a ďalších kolegov sledovali bývalí príslušníci tajnej služby, pravdepodobne na objednávku Kočnera.
Nepociťujem k nemu ani k jeho špicľom zlobu a neustále si pripomínam, že tiež majú právo na spravodlivé trestné a súdne konanie.
Najbližšie to asi vyjadruje citát Zuzany Čaputovej, ktorá ma zastupovala na jednom zo súdov proti utajovaniu informácií: „Naučila som sa, že boj proti zlu nie je bojom proti zlým ľuďom, ale proti ich zlým činom. Osloboďme sa od nenávisti, lebo len vtedy môžeme byť efektívni a spravodliví.“
Snažím sa preto naďalej získavať reakcie Kočnera k novým informáciám v jeho kauzách, ale na list z väzby neodpovedá a so stretnutím doteraz nesúhlasil.
Nebolo príjemné čítať výpoveď svedka, ktorý sa priznal k môjmu sledovaniu: „Urobil som prvotné sledovacie úkony, zistil som situáciu v mieste bydliska. Ďalší deň som ho čakal pred miestom zamestnania. Dopoludnia opustil budovu v spoločnosti mladej ženy, stretol sa s neznámym 60-ročným mužom.“
Vtedy mi prvýkrát blyslo hlavou, či nezmeniť povolanie. Ale odpoveď je: nie, nezmeniť. Predsa nesmieme dopustiť, aby sa slušní ľudia skrývali pred gaunermi a prispôsobovali sa im.
