Donedávna by sme verili, že Lajčákovo slovo – ako na minulotýždňovej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde vystúpila aj Merkelová, Pence či Biden – má hmotu a silu.
To bolo predtým ako náš parlament hlasoval proti „Marákešu“, zdržiaval bezpečnostnú stratégiu a podporil Venezuelu pod Madurom. Po týchto excesoch si môžeme byť istí, že čo povie Lajčák, môže ísť hneď do koša, ak sa to nebude hodiť Ficovi a Dankovi do krámu.
Deje sa tak preto, že Fico aj Danko sa naučili používať geopolitiku ako nástroj politiky domácej. A že podpísali čosi v programovom vyhlásení či v dohode s prezidentom, ich netrápi.
Už sme tu upozorňovali, že vysvetlenie Venezuely ako snahy imperialistických pravicových síl meniť pomery v krajine trúbili v Smere aj preto, že sa to pekne rýmovalo s Ficovými bludmi z jari minulého roku, keď hľadal dôkazy o protivládnom puči so zapojením Sorosa.
