Demisia-nedemisia, Marrákeš, mlčanie k Dankovmu „ruskému“ prevratu, či venezuelský výprask v parlamente (od Blahu!), to všetko urobilo z Lajčáka paródiu na ministra zahraničia.
Lajčák v Budapešti ocenil susedské vzťahy Čítajte Až do takej miery, že premávať sa iba po kanáloch a len po západe slnka by malo byť jeho údelom... Každé ďalšie vystúpenie, ku ktorému sa vzopne, totiž zvyšuje riziko mozgových príhod u tej politickej verejnosti, ktorej ešte zostalo čosi inštinktov, že vie, kto je kto, kde býva Horkai néni a že sever nie je na juhu.
Ale nie. S kolegom Szijjártóm, čo je otrasný klon svojho predsedu, sa Lajčák v Pešti zhodol na tom, „aby hlas Visegrádu bolo v Európe jasne počuť“. Hm, hm.
Keďže celé zviditeľňovanie sa V4 čoby skupiny stojí na konfrontáciách s „Bruselom“, dalo by sa aj uzavrieť, že zahraničný minister tu „iba“ zradil svoj (údajný?) proeurópsky „feeling“.
Úchylka je však vážnejšia. Mávanie V4 pri každej príležitosti, skrývanie sa za V4 a vynášanie V4 ako kontrastu k dekadentnej „západnej EÚ“ je totiž bazálna ideová doktrína Orbána, ktorý používa regionálne zoskupenie – akože, pozrite, my sme štyria! – ako univerzálny štít pri obhajobách svojej domácej politiky.
