Autor je štátnym tajomníkom na ministerstve obrany
V týchto dňoch si pripomíname piate výročie najzásadnejšej zmeny v bezpečnostnej architektúre Európy po studenej vojne. Pred piatimi rokmi vypukla rusko-ukrajinská vojna. Zmenila strategickú realitu v Európe a transatlantickom priestore, ale aj mentálne nastavenie odborníkov, politikov (aspoň časti), stratégov, spôsob, ako o bezpečnosti rozmýšľame.
Zmena je taká zásadná, že bude určovať strategickú realitu, politické a odborné debaty minimálne pre súčasnú a nasledujúcu generáciu. Zároveň sa však bezpečnosť stala širšou celospoločenskou témou.
Čo sa vlastne stalo? Technicky vzaté Rusko vo februári 2014 realizovalo vojenskú operáciu proti Ukrajine, najprv na Krymskom polostrove, vojensky Krym obsadilo a následne anektovalo. Anexiu označilo medzinárodné spoločenstvo za ilegálnu a dodnes ju neuznáva. O niekoľko týždňov a mesiacov neskôr sa začali boje na východe Ukrajiny, ktoré trvajú dodnes a vyžiadali si už viac ako trinásťtisíc obetí.
Na strategickej úrovni majú dôsledky celoeurópsky dosah. Rusko demonštrovalo politickú vôľu nasadiť vojenskú silu proti susednému štátu. Kým v roku 2008 väčšina vnímala rusko-gruzínsku vojnu ako geograficky aj strategicky periférnu jednorazovú záležitosť, agresia v roku 2014 ukázala, že sa to stalo systémovým prvkom ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Nič neplatí
Rusko tým podkopalo základné piliere a princípy európskej bezpečnostnej architektúry, použitím vojenskej sily na dosiahnutie politických cieľov a zmenu hraníc, anexiou územia. Moskva ignorovala všetky multilaterálne inštitúcie a garancie (princípy OBSE, Budapeštianske memorandum či dohody pri založení SNŠ).