Autor bol vysokým predstaviteľom EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, generálnym tajomníkom NATO.
V roku 1971 sa v Persepolise, historickej metropole Perzskej ríše, stretla rozmanitá skupina svetových lídrov vrátane Josipa Broza Tita, monackého princa Rainiera s princeznou Grace, amerického viceprezidenta Spira Agnewa a sovietsky štátnik Nikolaj Podgornyj.
Na pozvanie šacha Rezu Pahlavího sa zúčastnili na okázalej oslave 2500. výročia založenia iránskej ríše. Neprešlo ani osem rokov a na čelo Iránu sa postavil nový vodca ajatolláh Chomejní, ktorý toto stretnutie nazval diabolská slávnosť.
Pred islamskou revolúciu v roku 1979 žil Chomejní v exile (v Turecku, Iráne a napokon v Paríži), odkiaľ kritizoval westernizáciu Iránu a jeho závislosť od Spojených štátov pod šachom.
Nie, radšej šacha!
Spojené štáty s Britániou sa postavili za Pahlavího, keď v roku 1953 zvrhli demokraticky zvoleného premiéra Muhammada Mosaddeka, ktorý znárodnil iránsky ropný priemysel a chcel obmedziť šachovu moc.
Táto smutná epizóda založená na logike studenej vojny predstavuje prvú americkú operáciu s cieľom odstrániť zahraničného lídra v mierových časoch. Rozhodne však nebola posledná.
Americkú zahraničnú politiku odvtedy charakterizuje dlhý rad zmien režimov, ktoré otrávili vzťahy Washingtonu v kľúčových regiónoch sveta – azda najvýraznejšie je to na Blízkom východe.
Iránsky prevrat v roku 1953 podkopal šachovu domácu legitimitu a spolu s jeho represívnou povahou a necitlivosťou k volaniu po väčšej sociálnej spravodlivosti zasial semienka revolúcie v roku 1979. Počas nasledujúcich štyridsiatich rokov sa Irán a Západ, mierne povedané, odcudzili.
Na strane Saddáma
Filozofka Hannah Arendtová raz poznamenala, že „aj ten najradikálnejší revolucionár sa deň po revolúcii stane konzervatívcom“. Rozhodne to platí o Chomejním. Keď sa vďaka spojeniu síl veľmi odlišných ideológií chopil moci, Chomejního pružnosť sa náhle vyparila.
