Autor je bývalý riaditeľ tlačového odboru a poradca prezidenta Michala Kováča
Keď u nás v apríli 1968 demokraticky cítiaci intelektuáli uverejnili text Dvetisíc slov o potrebe dôsledne demokratizovať našu krajinu, tak na to „najpokrokovejší režim sveta“ s červenou hviezdou nad Kremľom zareagoval tak, že v auguste nám poslali päťtisíc tankov. A to len za Dvetisíc slov.
Polmiliónovú výpravu do našej krajiny zdôvodňoval tým, že v Drážďanoch, vo Varšave a neskôr aj v Čiernej nad Tisou varoval a káral nezbedného Sašu Dubčeka, že zrušil doma cenzúru a dovolil tak slobodným médiám protisocialistické eldorádo.
Po dvadsiatich rokoch velebenia večného priateľstva tak umožnil slobodne písať nebezpečným rozvratníkom v službách kontrarevolúcie a imperializmu.
Ani po naliehavých výzvach priateľov a spojencov si neurobil poriadok s novinármi – platenými žoldniermi CIC či iných západných agentúr. Takže v izolovanom socialistickom raji vyvolal veľmi nebezpečnú nákazu.
Vedeli, kam vedú slobodné médiá
Kremeľskí vládcovia a ich vazali si hneď uvedomili, kam povedie sloboda médií v Československu. V roku 1968 sa stali práve médiá a novinári nenávidenou „škodnou“ a zároveň boli strojcami pozitívnych zmien.
