Autorka je redaktorkou českého Deníka N
"Nech ide,“ zašomral po trojhodinovej hádke starý Zulgaj, hlava rodiny, múdry muž a vlažný moslim. Dlho nepovedal ani slovo, pozoroval, načúval, chvíľami driemal.
Všetkých trinásť ľudí v najväčšej miestnosti hlineného domu, stojaceho v dlhom a slávnom afganskom údolí, zmĺklo. Junusovi, ktorý do tejto chvíle hovoril najviac a neustále zvyšoval hlas, až sa dal jeho prejav nazvať revom, zaskočili v krku hrozienka s orieškami.
Než sa búrlivák Junus nadýchol, otec ho schladil výrokom, ktorým ho dával do laty, keď bol ešte len chlapcom: „Čop biší. Seď a mlč. Žijeme v nových časoch, chlapče. Tvoja manželka vie čítať a písať. Sleduje televíziu. Vie pár slov po anglicky. To tu predtým nebolo. Tak sa zmier aj s tým, že bude sedieť v džirgách a zmierovať nás.“
Anahyta vyvalila oči a otvorila ústa. Už len to, že ju vôbec prvýkrát nechali aj s matkou a švagrinou pri diskusii, na ktorej sa tradične zúčastňovali iba muži, bolo nečakané. A teraz ešte toto!
Otec, ktorý sa na ňu za roky manželstva s jeho najstarším synom Junusom pozrel asi len dvakrát a keď porodila dve dievčatá a len jedného chlapca, opovržlivo si odfrkol na znamenie, že priveľa dievčat nie je vítaných, sa jej teraz zastáva!
A posiela ju na stretnutie žien z celého Afganistanu do viac ako sto kilometrov vzdialeného Kábulu!