Za škrípania zubov sa Maroš Šefčovič skúsil napasovať do roly znepokojeného kritika. Ktorý varuje pred tým, aby Čaputová s Kiskom neuniesli spravodlivosť.

Na chvíľu sa tvárme, že Šefčovičov zdvihnutý prst berieme vážne.
Kritika by to bola oprávnená, keby nešlo o vec absolútne hypotetickú, o simuláciu simulácie na druhú. Samotná Čaputová sa takmer zamotala v podmieňovacom spôsobe, aby zodpovedala otázku, či by Kiskovi udelila milosť.
Nehovoriac o tom, že Kiska maľoval čerta na stenu, aby ukázal, že sa ocitol v politickej kampani, ktorá má máločo do činenia so spravodlivosťou. A veľa s vendetou.
Máme tendenciu jeho verzii veriť – opakované návraty NAKA ku Kiskovmu prípadu naznačujú záujem o exemplárne, nie štandardné riešenie daňových hriechov –, ale teraz ide o iné. O snahu postaviť Šefčoviča na vlnu antiKiska emócie, o ktorú sa v Smere priebežne starali.
A zacieliť ju proti Čaputovej.