Autorka študovala žurnalistiku, žije v New Yorku.
Pred asi desiatimi rokmi som pre týždenník Vasárnap vyspovedala v Las Vegas maďarských členov cirkusu Cirque du Soleil, ktorí tvorili značnú časť ansámblu predstavenia O.
Predstavenie bolo úžasné – a toto označenie nepoužívam veľmi často. Obecenstvu sa zatajil dych asi každých desať minút.
Ľudskosť nedelia jazyky
Na Cirque du Soleil som si spomenula v jeden večer v polovici februára, keď som sa so stovkami Newyorčanov nechala uniesť predstavením maďarskej baletnej a cirkusovej skupiny Recirquel v brooklynskom divadle BAM.
V predstavení s názvom Non Solus (Nie sám) tancujú a predvádzajú dych zarážajúce akrobatické cviky dvaja muži: Gábor Zsíros a Renátó Illés.
Hrá klasická (Bach a Rachmaninov) a moderná hudba. Polonahé mužské telá komunikujú cez pohyb a tanec podstatu ľudského života: narodíme sa slepí a naivní, časom sa nám otvorí svet, skúmame ho, seba aj iných ľudí, naberáme skúsenosti vrátane vzťahov s ľuďmi a nakoniec sme nútení si uvedomiť vlastnú smrteľnosť a bolesť zo straty tých, ktorých máme radi.
Protagonisti boli chvíľami na javisku sami, niekedy tancovali spolu, niekedy zvlášť a zaujímavým bonusom bol sólo tanec podobný tancu dervišov, mužom v širokých sukniach, ktorí sa donekonečna točia podľa rýchleho tempa hudby.
Každý z prítomných divákov si samozrejme predstavenie interpretoval podľa vlastného života. Aj keď názov Non Solus znie optimisticky, dielo je o fundamentálnej bolesti aj zázraku bytia, protikladoch, ktoré si každý človek skôr či neskôr uvedomí, a ktoré sa dajú hudbou a tancom vyjadriť veľmi účinne, hlavne ak sa na to dá taký talent, ako je choreograf a režisér Bence Vági.
