Kandidatúra Františka Mikloška dopadne – na veľkú ľútosť autora, ktorý by ho rád volil – ako dve predchádzajúce. Alebo ešte horšie, k čomu dodávajú muníciu aj vzruchy a trenice v konzervatívno-kresťanskom tábore, kde sa rozkmotrili na jeho podpore.
Dokonalá absurdita, keď ako konzervatívne alternatívy Mikloška sa preberali Harabin, Krajniak a Kotleba, je výpoveď o stave veriacich duší. Nemenej tak aj obsesia tzv. kultúrno-etickými otázkami, ktorá sa rozvinula až do takej klinickej fázy, že z nich vyrástlo kľúčové kritérium rozhodovaní medzi kandidátmi.
Škuľavosť optiky, ktorá Mikloška vidí ako „liberála“ v kultúrnej agende, celú zodpovednosť za jeho 5 percent neponesie, lenže na fiasku zjednotenia sa na jeho osobe je zodpovednosť celkom iste.
